Kresťanská cirkev učí, že duša jeduchovný princíp, ktorý je podstatou človeka. Túto dušu stvoril Boh, jenesmrteľná, nezaniká a môže sa odlúčiť od tela. Pre kresťanov je tedasamozrejmé, že človek žije aj po smrti svojho tela. Aj keď sa neopierajúo dôkazy, ale o učenie Ježiša Krista, ktorý hlásal večný život dušečloveka. Pre nekresťanských filozofov duša existuje alebo neexistuje. Niektorýoznačujú dušu za formu tela, iní prirovnávajú ľudské telo k stroju, ktorýriadi mozog a nie duša. Teória života po smrti je ale pre všetkých týchtomysliteľov iba na úrovni dohadov a predpokladov, bez nejasných záverov. Jenekoherentná a nepravdepodobná.
Argumentyv prospech netelesnej existencie môžu byť napríklad na úrovniparapsychológie, alebo dualizmu. V parapsychológii sú to rôzne zážitkyľudí, ktorí prežili klinickú smrť a mali transcendentálne skúsenosti.Avšak tiež je ťažké dokázať tieto stavy, keďže prístroje súčasnej medicínynedokážu zachytiť myslenie človeka, ale iba procesy v jeho tele, maximálnev mozgu. Zaujímavejšie je skúmať netelesnú existenciu človeka na úrovnidualizmu duše a tela, kde môžeme nájsť aj argumenty v prospechnetelesnej duše.
Spomenulisme už, že každý človek si uvedomuje svoje „ja“. Napríklad ja som MiroslavMolnár, jeden jediný v celom ľudskom spoločenstve. Mám svoje názorya myšlienky, ktoré vytvárajú moju osobnosť. Kde sa v mojom telenachádzajú tieto myšlienky? Vedomosti, ktoré som sa naučil a informácie,ktoré som si osvojil sa nachádzajú v mojom mozgu v pamäti. Ale kde sanachádza múdrosť a rozum, ktoré mám a ktoré tvoria moje „ja“? Tí,ktorí chcú argumentovať v neprospech netelesnej duše, povedia, že mozogriadi celé telo, aj myšlienky. Smrťou mozgu sa celý tento proces končía človek už ďalej nežije. Jeho „ja“ je definitívne mŕtve. Ale potom ajčiastočným poškodením mozgu by sa mala poškodiť myseľ človeka, respektíve totojeho „ja“ by už existovalo len napríklad na 50%. Ale je tomu naozaj tak? Ak by sa mi poškodilmozog pri nejakej nehode a fungoval by o polovicu kapacity menej,možno by som nemohol využívať mnohé funkcie tela. Nemohol by som napríkladchodiť, možno ani čítať, rozprávať, komunikovať s okolím. Ale stále by somto bol ja, so svojím rozumom, názormi a myšlienkami. Možno by som kvôlivzniknutej situácii niektoré názory zmenil, ale pracoval by som so svojiminázormi rovnako ako predtým. Prečo človek nestratí aj polovicu svojho „ja“, akby aj stratil polovicu výkonu svojho mozgu? Podobne aj ľudia, ktorí majútransplantované srdce, alebo iné orgány, alebo väčšinu krvi vo svojich žiláchmajú cudziu, stále ostávajú tou istou osobou, tým istým človekom, tým istým„ja“.
Odohrávasa teda myslenie človeka výlučne v mozgu, čiže v hmotnom tele? Aleboexistuje aj iný princíp, vďaka ktorému človek myslí a rozumne uvažuje,princíp ktorý nie je len a len závislý od tela, a teda môže žiť aj posmrti tela? Naše názory a myšlienky sa nemusia vzťahovať iba na mozog,teda podľa mňa náš život riadi aj iný princíp, ktorý pomenujem tak, ako hopomenúva kresťanská filozofia – je to nesmrteľná duša.
Rôzneďalšie mentálne stavy môžeme pripísať duši. Napríklad túžby, viery, a iné.Tieto stavy má človek aj v bezvedomí a ostávajú mu nezmenené, aj keďsa mu poškodením zmení mozog, alebo iné telesné orgány. Ak teda sú tieto stavynemenné v závislosti od zmeny mozgu, sú akoby večné. Ak ostávajú mojestavy mysle, názory, túžby, myšlienky a viery živé aj s odumierajúcimmozgom, prečo by nemohli ostať živé aj po úplnej smrti mozgu a teda po smrtičloveka. Ak sídlom týchto spomínaných stavov je duša, aj ona môže ostať živá,teda nesmrteľná.
