Úsmev je dar.. :)

Milujem cestovanie vlakom (obzvlášť keď je momentálne zadarmo), rád popritom pozorujem ľudí, všímam si ich emócie, ich radosť alebo smútok zo života, každodenné úsmevy, ale aj zarmútené tváre..

Jeden deň som cestoval domov z Košíc do Poprad rýchlikom, kde som následné prestupoval do osobného vlaku smerom na Starú Ľubovňu. 
Vlak bol v celku prázdny, bol už podvečer, a hľadal som si miesto kde si prisadnem a zbadal som ju.. .Áno, k dievčaťu, ktorej bude patriť dnešný článok.
Neváhal som ani sekundu, nahodil som úsmev a opýtal som sa jej: Ahoj, máš tu voľné? 
Pozrela na mňa s takým umelým, až doslova vynútením úsmevom, a odvetila jedným slovom: Jasné.. 
Sadol som si oproti nej, a nenápadne som si ju obzeral, pohľad na ňu, pohľad von oknom, a znova pohľad na ňu a tak to pokračovalo. Nedalo si ju nevšímať, bola nádherná. Upravené vlasy, prirodzená tvár, žiadny makeup, krásne zladená. Čo ma však na nej zaujalo, boli jej záhadné hnedé oči a plné očarujúce pery. 
Naše pohľady sa občas míňali, trvali ozaj len chvíľku kedy sme sa jeden druhému pozreli do očí.
Veľmi som ju chcel osloviť, ale bol som z nej tak trošku mimo že som fakt nevedel ako..
Vyzerala, že mala veľmi skleslú náladu a niečo ju trápilo. Smutná hľadiac von oknom, občas sa obzrela po vlaku a znova pohľad von oknom.
Vo mne to vrelo, chcel som vidieť jej úsmev, (mám veľkú slabosť na úprimné a krásne dievčenské úsmevy ). Nevedel som čo jej povedať, aby som ju aspoň na chvíľu rozosmial a tak som si ju pomaly celú cestu len ako debil prezeral a v žalúdku mal motýliky. Určite každý pozná ten pocit..
Cesta zbehla rýchlo, a ja som mal o nejaké 3 minútky vystupovať a v hlave sa mi prelínalo milión myšlienok ako ju osloviť a čo jej povedať, no nebol som schopný zo seba dostať nič...
Vedel som že musím konať, tak ma osvietilo (Bože ďakujem), otvoril som svoj ruksak a z neho vytiahol kúsok papiera, ceruzku a narýchlo som začal písať, hlavne nenápadne aby nevidela čo tam píšem. Dievča na mňa iba nechápavo pozrela, a nenápadne sa snažila sledovať jedným očkom čo to vyvádzam.
Keď som to rýchlo dopísal, vlak zastavil na zastávke kde som mal vystupovať, papierik som narýchlo poskladal, hodil ceruzku do ruksaku, nahodil ho na seba, a papierik hodil na ňu.. Na ten nechápavý pohľad na mňa nikdy nezabudnem.. Otočil som sa a rýchlo kráčal k dverám aby som stihol vystúpiť. Po pár krokoch som sa otočil k vlaku a pozrel sa na ňu. Zakývala mi a darovala mi ten naj naj naj najkrajší úsmev aký som kedy videl. V momente som sa do jej úsmevu zamiloval. V tele som cítil ako sa na mňa valí vodopád tečúcich endorfínov...Vlak odišiel a ja som celú cestu domov kráčal vysmiaty a šťastný, a premýšľal som nad ňou, či ju ešte vôbec niekedy v živote stretnem. Ale mal som zo seba strašne dobrý pocit, že som spravil dobrú vec, a zlepšil niekomu náladu čo i len na malú chvíľočku. 
Určite ste už celí nedočkaví a zaujíma Vás čo bolo napísané na papieriku. Tak Vám to teda prezradím.
Napísal som tam: "Určite máš nádherný úsmev, a je veľká škoda že ho dnes nemáš oblečený na sebe. Prosím ťa, môžeš mi jeden darovať? 
PS: Keep smiling :) "

Pre mňa to bol jeden z mojích najkrajších dňov, vtedy som si uvedomil, že presne pre tieto chvíle sa oplatí žiť. Tieto maličkosti robia človeka naozaj šťastným.
Tak aj Vás, drahí čitatelia, chcem povzbudiť aby ste niekedy skúsili zabudnúť na svoje smartfóny, tablety atď. či už pri cestovaní alebo hocikde budete.. A skúsiť vnímať svet, ľudí okolo Vás. Treba sa rozhliadnuť trošku a žiť, a zistíte že len tak málo stačí aby ste niekomu vyčarili úsmev na tvári, alebo zlepšili jeden druhému deň.

Tento článok zakončím slovami z jednej piesne ..
 "Úsmev je dar,
 Úsmev je dar
 nedovoľme, aby nám ho niekto vzal.
  aby nám ho niekto vzal.
 Skúsme objať celý svet,
 nech každý vie akú silu má úsmev.
 akú silu má úsmev. "