Preto si treba všímať akú úlohu zohrávajú tieto tri hodnoty už v programoch politických strán a v základných princípoch ich politickej vízie pre krajinu. Chcú politické strany nielen garantovať ale aj podporovať, posilňovať a rozvíjať slobodu, dôstojnosť a demokraciu? Ak v ich programoch nie je nič o slobode, dôstojnosti a demokracii, s najväčšou pravdepodobnosťou nič také nebude ani v ich politickej praxi.
Politická moc, ktorá celý čas udržuje, podporuje a ďalej rozvíja mentalitu nevoľníctva svojich občanov je zo svojej vnútornej podstaty nedemokratická. Vedome alebo nevedome smeruje k totalite, pričom forma totality môže byť rôzna. Nemusí mať iba osvedčenú starú verziu z 20. storočia neslobodnej totality typu fašizmu alebo komunizmu. Môže ísť o novotvar politickej neslobody ako ho vidíme napríklad v Rusku, Číne alebo Maďarsku. Na svojej ceste k novej verzii neslobody posilňuje politická moc svoje pozície postupnými krokmi. Najprv sa svojim občanom podlizuje a klame ich, potom ich ponižuje, neskôr ich zbavuje dôstojnosti a nakoniec ich zotročuje. Až druhoradým je skutočnosť, či ide o fašizmus, komunizmus alebo iné súčasné neslobodné verzie moci bažiace po totálnom ovládaní všetkých svojich občanov, napriek tomu, že nie sú presne pomenované a politologicky zatriedené. V hlbokej podstate je druhoradým, či rozprávame o dnešnej vládnej moci v Rusku, Číne, v Maďarsku, alebo o dnešnej koaličnej vláde na Slovensku. Rozdiely sú iba kvantitatívne. Tendencia kradnúť, ponižovať, ovládať a zotročovať je rovnaká.
Na prvý pohľad sa môže táto úvaha javiť príliš prísne a nespravodlivo. Námietka môže znieť napríklad takto: je predsa rozdiel medzi tými, ktorí hlásajú nerovnosť ľudí otvorene a tými, ktorí hovoria opak. Vyvrátenie takto vznesenej námietky nie je až také ťažké: praktická realizácia politiky po voľbách sa meria skutkami a nie rečami pred voľbami. Ide o skutky. Ak si uvedomíme, že terajšia vládna moc na Slovensku podporuje a rozširuje mentalitu nevoľníctva u svojich občanov, dôjde nám, že v zmysle logiky stupňovania svojej moci, táto jej politická prax zbavuje občanov ľudskej dôstojnosti.
Samozrejme, že u každého človeka je citlivosť voči strate ľudskej dôstojnosti iná. Jeden je citlivý, druhý je hrubokožec. Príkladom je minister vnútra bývalej vlády, ktorý vyjadruje spokojnosť s protifašistickým bojom svojej politickej strany tým, že presadila zákon, ktorý vyzliekol uniformovaných fašistov do civilu. Ako keby o fašizme rozhodovalo oblečenie. Zároveň nevidí nič zlé na zásahu policajtov v rómskej osade v Moldave alebo na ponižovaní Hedvigy Malinovej.
Zvláštnym príkladom je spokojnosť politikov (nielen koaličných) s tzv. sociálnymi balíčkami, ktoré slušného človeka urážajú. Smradľavé prepchaté vlaky ponižujú cestujúcich, napriek tomu a práve preto, že sú zadarmo. Úplne svojprávny človek s čistou mysľou vie, že cieľom sociálnej politiky nemajú byť veci a služby zadarmo (koniec koncov, vieme, že nič nie je zadarmo a v štátnom limitovanom rozpočte je vždy míňanie jedných výdavkov na úkor iných výdavkov). Ideálnym cieľom politiky pre občanov je zabezpečenie ich sociálnej a ekonomickej spôsobilosti tak, aby si mohli dovoliť zaplatiť za veci a služby podľa vlastnej potreby a výberu. Keďže žijeme v reálnom obmedzenom svete s obmedzenými politikmi, tak snahou by malo byť čím viac sa k ideálnemu stavu priblížiť. Vianočné žobračenky, smradľavé a prepchaté vlaky zadarmo, úplatky štrnástych platov pre príslušníkov ozbrojených síl, ... to všetko sú opatrenia posilňujúce a rozširujúce nevoľnícku mentalitu, ktorá smeruje ďaleko preč od dôstojnosti človeka.
