Ošumelá pani platila v samoobsluhe stravným lístkom za naozaj veľmi malý potravinový nákup. Do hodnoty stravného lístka jej chýbalo nakúpiť si ešte za 80 centov, ktoré nemožno vydať. Také sú pravidlá platenia, ktoré chápavá a ústretová pokladníčka dodržiava. Po jej upozornení šla ošumelá pani hľadať nejaký keks, až ho našla. Lenže ten nestál až 80 centov, takže zase problém. Ošumelá pani sa druhý krát pokúšala trafiť do výslednej ceny stravného lístka. Neúspešne. Vrátila sa s niečím, čo spolu s predchádzajúcim nákupom zasa presahovalo cenu stravného lístka. Opäť problém. Chápavá a ústretová pokladníčka poradila ošumelej pani, že druhý, menší keksík treba vrátiť a ona jej dá niekoľko cukríkov tak, aby bol aj stravný lístok spokojný, aj obchod spokojný, aj kupujúca spokojná, aj pokladníčka spokojná, aj minister sociálnych vecí a rodiny spokojný, aj celá naša naďalej rozvíjajúca sa postkomunistická spoločnosť.
Nespokojní ostali akurát dvaja čakajúci zákazníci v rade. Jeden sa vôbec nevyjadril a radšej čakanie vzdal a odišiel. Niečo zahundral v nemčine a odvtedy ho nikto nevidel. Ďalší to celé pretrpel a prečkal. V jednej chvíli chcel zasiahnuť a doplatiť chýbajúce centy pri druhom keksíku. Radšej sa ale ovládol, pretože nechcel ponížiť ošumelú pani, ktorá sa ponížene cítila aj tak a nepríjemne až až. Vydržal čakať tak trochu zo zvedavosti a tak trochu zo šoku. Bol to Austrálčan, ktorý žil na Slovensku pred 35 rokmi.
Celú túto rannú príhodu mi porozprával pri poobedňajšej káve na terase slušnej kaviarne. Slušnej a príjemnej, až na jej okolie. Pri pití kávy sa zasekol a pozoroval dianie na zemi pri betónových hranatých kvetináčoch. Opitý dospelý slovenský volič spadol, vyvrátil sa dozadu a ostal ležať na chrbte. Jeho parťáčka, opitá dospelá slovenská volička sa ho pokúšala nadvihnúť, ale bez šance. Spolu s tretím opitým dospelým slovenským voličom sa im to ako tak podarilo, ale nebolo celkom isté, či si roly vo svojich ochotníckych scénkach nebudú o chvíľu vymieňať.
Odchádzali sme a bývalý slovenský občan, terajší triezvy austrálsky volič povedal: „Zrušte tie stravné lístky! Je to hanba! Čo si o vás budú myslieť cudzinci z civilizovaných krajín (napríklad ten Nemec v obchode)? Alebo je vám to jedno? Teraz, vyše 70 rokov po vojne a lístkový stravenkový systém? Nehanbíte sa?“
Priznám sa, nepočúvalo sa mi to dobre a dúfal som, že nevie nič o prepchatých vlakoch zadarmo. Našťastie nevedel, ale pred chvíľou videl opitých dospelých slovenských voličov a tak nasledovala rýchla druhá rada: „Okamžite zdražte alkohol! Fľaša, ktorá u vás stojí 5 eur, u nás v Austrálii stojí 30 – 40 dolárov. Aj u nás sa ľudia opijú, ale vedia o sebe. Také niečo som v Austrálii nevidel za celý čas, čo tam žijem.“
Raz za čas je návšteva Austrálčana veľmi užitočná. Na Slovensku sa vyše 70 rokov po vojne udržuje a ďalej rozširuje lístkový systém. Ústami, ktoré vytŕčajú z bahna vlastného hnoja nám naši vedúci politickí činitelia kážu o nevoľníckej morálke zotročených občanov, ktorí s radosťou cestujú zadarmo v smradľavých meškajúcich vlakoch s ušetrenými stravnými lístkami v peňaženke, aby sa mohli s vďačnosťou rozšupnúť v Tatrách na dovolenke za ponižujúce štátom garantované rekreačné poukazy.
