Tento blog pozostáva z vybraných textov z knihy Artura Domoslawskeho s názvom Vylúčení.
Chudoba je asociálna a nesolidárna. Povoľuje uzdu uvedomelosti a skracuje perspektívu. Človek myslí len na to, čo bude jesť dnes, o hodinu, o chvíľu. Zástup bedárov nebude nikdy solidárny. Stačí doň hodiť krajec chleba a strhne sa bitka.
Baixada Fluminense je regiónom chudobných mestečiek a dedín pri Riu de Janeiro. Úroveň a podmienky života pripomínajú slumy, sú však oveľa horšie ako vo veľkomeste. Z favely na pahorkoch Ria môže človek zísť do lepšej štvrte, nájsť si prácu, vyhrabať niečo z kontajnera, čosi vyžobrať alebo hoci aj ukradnúť. V Baixade si môže len streliť guľku do hlavy, lebo streliť ju do niekoho iného nemá dôvod.
Baixada Fluminense je názorným príkladom demoralizácie a absencie solidarity. A zároveň krátkozrakého myslenia, ktoré postihuje všetky oblasti života. Napríklad zábavu. Ráta sa len to, ako sa zabavím tu a teraz. Kto by sa už len zaťažoval dôsledkami.
Poznámky o „zábave tu a teraz“ viedli k úvahám o tom, prečo nemajú v Baixade žiadny efekt kampane na používanie prezervatívov hlavného ochranného prostriedku proti AIDS. Mladí favelados totiž vôbec nepremýšľajú, ako dlho budú žiť ani či budú zdraví. Z pozorovania jedinej známej skutočnosti vedia, že život trvá krátko a je márny. Preto žijú naplno. Kto by uvažoval o kondóme vo chvíli erotického vzrušenia, keď v človeku vrú silné vášne? Koho by trápilo, že môže nakaziť partnera alebo partnerku? Môj život nemá veľkú cenu – prečo by mal nejakú mať ten tvoj?
Kruté? Alebo zodpovedajúce skutočnosti a teda racionálne?
Domnievam sa, že rovnaké pravidlo platí aj vtedy, keď zúfalci riskujú život. Môže to byť riziko spojené so zločineckými praktikami pri použití zbrane alebo aj také, ktorému sme ochotní prisúdiť ušľachtilejšie motívy: boj proti nepriateľovi, votrelcovi, okupantovi. Život je krátky a plný utrpenia, nemôžeme teda veľa stratiť.
V občianskej vojne v Kolumbii vstupovali rovnakí bedári do vládnej armády, polovojenských oddielov aj ozbrojených gerilových skupín. Pre politikov, ktorí vojnu viedli, boli potravou pre delá – narukovať bolo povinné. Odvedenci nemali na výber. Ďalší bedári sa pridávali ku gerile a polovojenským oddielom, do istej miery sa teda dobrovoľne tlačili pred guľky. Toto „dobrovoľne“ je však silne podmienečné. Brali do rúk zbraň, lebo boli vyhnaní zo svojej zeme a nemali čo stratiť, spoliehali sa teda na žold v nelegálnych ozbrojených formáciách. Inak by si zarobiť nedokázali alebo nie toľko, aby uživili svoje rodiny. Ďalší aspekt zúfalstva, chýbajúcich zábran a krátkozrakého myslenia. „Keby do armády brali chlapcov zo strednej triedy, táto vojna by sa už dávno skončila,“ vysvetlil mi raz istý bystrý študent politológie z Bogoty.
Mizerný život chudobných, ktorí myslia krátkozrako, lebo iný horizont myslenia ani nepoznajú, má však neoceniteľnú pre tých, ktorí môžu stratiť oveľa viac a majú svoje životy naplánované na roky a desaťročia dopredu. Takto rozdielne existencie spája neviditeľná niť intímnej závislosti. Nešťastné životy „nepotrebných ľudí“ – hoci sú veľmi žiadaní – sú zárukou nejedného privilégia.
str. 249 - 251
Káhira názorne ukazuje priepastné sociálne rozdiely. Môžeme tu obdivovať bohato zdobené budovy z tridsiatych a štyridsiatych rokov ako v Paríži, maurské domy v Heliopolise, obytné budovy v Maadi a hneď nato byť šokovaní Mestom mŕtvych, kde tri až štyri milióny ľudí žijú na cintorínoch a bojujú o každodenné prežitie. Tieto hladové doliny sú zároveň skladmi s ľudskými náhradnými dielmi. Na čiernom trhu vraj stojí oblička či pečeň sedem a pol tisíc dolárov.
Príklad korupcie za bieleho dňa mi uviedol inžinier pracujúci pre zahraničné firmy, ktoré elektrifikovali dediny. Zahanbene priznal, že osobne dohadoval výšku úplatkov za kontrakty. Za vládnu stranu sa rokovaní zúčastnil jeho bývalý profesor z polytechniky.
Na dne spoločenského rebríčka vládnu rovnaké zákony, len peňažné sumy sú menšie. Ľudia hovoria, že väčšina detí chodí k učiteľom na doučovanie, aby vôbec postúpila do ďalšej triedy. To je korupčná hydra, ktorá bude neporaziteľná ešte desaťročia.
Istý psychológ odhadol, že sedemnásť miliónov Egypťanov – čiže každý piaty – trpí nejakou formou depresie. Ako uniknúť z tejto reality? V priebehu posledného desaťročia sa až osem miliónov ľudí ročne, čiže každý desiaty občan, prihlásilo do americkej vízovej lotérie. Pol milióna ľudí doplávalo na primitívnych člnoch za novým životom do Grécka a Talianska. Stovky zadržala líbyjská námorná hliadka a strčila ich do väzenia. Mnohí sa utopili.
str. 270 – 272
Text blogu pochádza z knihy: Artur Domoslawski - Vylúčení, Absynt, 2018, str. 249 - 251, 270 - 272
