Tento blog pozostáva z vybraných textov z knihy Artura Domoslawskeho s názvom Vylúčení.
V San Pedro Sula, druhom najväčšom meste Hondurasu, nie je jasné, čo je horšie: chudoba, nerovnosti alebo násilie. Centrum s dobrými hotelmi a reštauráciami vyzerá upravene a moderné administratívne budovy s obchodnými centrami prezrádzajú svetácke ambície . V bohatých štvrtiach pripomínajú domy a celé sídliská pevnosti: sú tam elektrinou nabité ohrady a oplotenia, strážne veže, kamery, strážcovia vyzbrojení puškami a veľkým kalibrom.
Hovoria, že Honduras už sto alebo stopäťdesiat rokov patrí niekoľkým rodinám. Tieto rodiny vlastnia pôdu, sú akcionármi v závodoch na montáž elektroniky alebo nábytkárskych továrňach, kde robotníkom platia almužnu. Stačí sa prejsť po štvrti bez kanalizácie a prúdu, kde autá musia jazdiť so stiahnutými oknami, aby miestna pandilla vedela, že to nie je ktosi z nepriateľského gangu a pochopíme, prečo ľudia odtiaľto utekajú. Žiadne ďalšie dôkazy či motívy nie sú potrebné.
V extrémnej biede žije každý štvrtý Hondurasan, nedostatkom trpí väčšina obyvateľov. Nazýva sa to štrukturálna chudoba. Honduras je na čele neslávneho zoznamu štátov s najväčším počtom vrážd strelnou zbraňou. Práve z veľkých miest, ako napríklad San Pedro Sula a Tegucigalpa, kde každý deň zomiera viac ako desať ľudí (v mestách susedných štátov Guatemala a Salvádor je to o niečo lepšie), uteká najviac detí. A aj dospelých.
Ochrancovia ľudských práv bijú na poplach, že príčinou špirály násilia nemusia byť nevyhnutne gangy mladistvých. Ich násilné sú reakciou na chudobu, v ktorej sa nachádzajú, na absenciu sociálnej politiky a čistky policajných oddielov smrti. Aktivistov, ktorí na to upozorňujú, brutálne bije a prenasleduje polícia napojená na organizovaný zločin a polodiktátorský režim (v roku 2009 sa tu udial štátny prevrat, ďalšie voľby iba posilnili ilúziu demokratickosti, nie samotnú demokraciu).
Z takého sveta odchádzajú za chlebom a bezpečnejším životom dospelí a po niekoľkých rokoch sa za nimi vydávajú deti, ktoré medzičasom vychovávali babky a tety.
Stáva sa, že deti odchádzajú na sever samy od seba – utekajú pred domácim a pouličným násilím s nádejou, že niekde inde existuje lepší život, šanca na čokoľvek. Niektorí dúfajú, že sa im splní ich americký sen. Väčšina však neverí ničomu.
str. 309 – 310
... jeden z najdeprimujúcejších javov vo svete biedy: keď vylúčení sami vylučujú slabších a bezbrannejších od seba. Mexičania, ktorých v USA diskriminujú americké služby a washingtonská imigračná politika, rovnakým alebo ešte horším spôsobom diskriminujú migrantov zo susedných štátov. Prečo? Lebo Hondurasania, Guatemalčania a Salvádorčania sú ešte chudobnejší. Lebo sa ich nikto nezastane, nikto ich nebude brániť. Možno aj preto, že sa diskriminovaní, vylúčení a tyranizovaní cítia o čosi lepšie s vedomím, že sa nenachádzajú na úplnom dne.
Tento psychologický mechanizmus mi pred rokmi vysvetlil historik Howard Zinn, legenda amerických emancipačných hnutí, ... Ako povedal, v USA chudobní belosi nepociťovali, že sa delia o podobný osud ako černošskí otroci a neskôr aj čierne obyvateľstvo get. Uverili rasistickým názorom o svojej nadradenosti nad farebnými a dokonca aj ako bedári mali pocit istej satisfakcie, že na svete je niekto, kto sa na spoločenskom rebríčku nachádza ešte nižšie ako oni. Rasizmus bol politickým nástrojom, pomocou ktorého biela elita Ameriky ničila solidaritu medzi chudobnými a rozličnými farbami pleti.
Zase sa stretávam s dramatickým nedostatkom solidarity v chudobe. V komunitách v Baixade (Baixada Fluminense je regiónom chudobných mestečiek a dedín pri Riu de Janeiro.), ktoré existujú už dve – tri generácie, si susedia pomáhajú. Oveľa horšie je to na nových sídliskách, ktoré si ľudia postavili z nevyhnutnosti, lebo ich staré chatrče odplavili z kopcov výdatné dažde. Obyvatelia nových osád sú vykorenení, každý prišiel odinakiaľ a je nedôverčivý voči susedom, ktorých nepozná. Nedôvera plodí konflikty a často aj vraždy z banálnych príčin.
Baixada je územím bezuzdného násilia. ... Veľa tunajších detí je v drogových a zlodejských gangoch. Napádajú obyvateľov susedných osád, mestečiek, dedín, ktoré sú rovnaké ako tie,kde sami bývajú. Zdá sa, že je možné okradnúť aj ľudí, ktorí nemajú skoro nič.
str. 326 – 328
Text blogu pochádza z knihy: Artur Domoslawski - Vylúčení, Absynt, 2018, str. 309 - 310, 326 - 328
