Nasledujúci text bude zamyslením sa o pozadí názorov a správania sa občanov, a tým aj o správaní sa ich politických reprezentantov - slovenských politikov. Pozadie tohto správania sa pokúsime nájsť v geografickej polohe Slovenska a v jeho histórií posledných sto – dvesto rokov.
Pre začiatok voľného pozorovania nám môžu poslúžiť príklady z množstva prieskumov verejnej mienky a názorov obyvateľov Slovenska, ktoré média tak veľmi obľubujú a ktorými s takou radosťou zahlcujú svojich čitateľov, poslucháčov a divákov. Čím je hlúpejšia, alebo ľahká a samozrejmá otázka, tým je väčšia istota, že respondenti budú rozdelení na polovicu. Ako keby nemali názor, resp. to, čomu sa hovorí zdravý sedliacky rozum. Pri banálnych ľahostajných otázkach nám to môže byť jedno. Ak prídu na rad otázky, ktoré sa viažu na budúcnosť Slovenska a jeho postavenie v Európe a vo svete, situácia je vážna. Paradoxne, aj tú nám vyjde rozdelenie názorov v pomere 50 : 50. Samozrejme, že trochu preháňam, ale nie až tak veľmi.
Prejdime ku konkrétnym príkladom s trochu preháňaním. Ako je možné, že jedna polovica ľudí podporuje Rusko a druhá polovica Ukrajinu? Ako je možné, že jedna polovica ľudí uprednostňuje hodnoty západnej civilizácie a druhej polovici sú sympatické vzory správania východnej, resp. byzantskej alebo ázijskej kultúry. Politológovia, sociológovia a najnovšie aj antropológovia už dlho hľadajú vysvetlenia pôvodu a existencie tejto 50 percentnej konštanty. Skúsme prispieť k týmto vedeckým snahám našim laickým pohľadom.
Poloha Slovenska bola na okraji ríš a impérií, ku ktorým Slovensko patrilo. Či už to bolo cisárstvo Rakúsko – Uhorska, alebo impérium Sovietskeho zväzu. Dokonca, Slovensko sa cítilo byť okrajom aj Československa. Pre obyčajných ľudí na Slovensku to znamenalo, že sa o nich rozhoduje niekde ďaleko, vo Viedni, v Budapešti, v Moskve, v Prahe. Ani terajšia situácia vážnejšej zmene tohto pocitu odcudzenia nenahráva. Excentrická poloha hlavného mesta Bratislavy, je pre veľkú časť cca 2 800 obcí na Slovensku veľmi vzdialená, neprirodzená a nepohodlná. Príkladom je plánované ukončenie diaľnice Bratislava – Košice ešte v tomto 21. storočí. Veľká politika a veľké rozhodnutia sa odohrávali tam ďaleko v hlavných mestách a pre ľud to boli „iba“ politické huncútstva. Tzv. tradičná hlava rodiny ešte aj dnes povie (a mne to vidiečan P.G. naozaj takto povedal), že on sa každý rok postará o to, aby dopestoval fazuľu, kapustu a zemiaky. Zopár sliepok znesie vajíčka a keďže je poľovníkom, mrazničky má plné mäsa. Kupuje chlieb, mlieko, maslo, múku a olej. V podstate je sebestačný navzdory politickému režimu a predsedom vlád nech sú z akýchkoľvek strán. On a jeho rodina ich prežijú.
A teraz sa pozrime na nepracovný, voľný alebo rovno slávnostný deň vo fajnovejšej slovenskej tradičnej rodine na vidieku. V nefajnovej rodine to vyzerá podobne, akurát funkcie hlavných mužských účastníkov sú menšie alebo žiadne. Tradičná viacgeneračná rodina sa stretáva v nedeľu pri spoločnom stole a obede, ktorého súčasťou je druhé jedlo s mäsom, často s vyprážanými rezňami. Pri stole sedia muži troch generácií, starý otec, otec a syn. Syn je starostom obce za demokratov, otec bol predsedom národného výboru za komunistov a starý otec bol richtárom za ľudákov. Ani náhodou to neznamená, že starý otec je prívrženec fašizmu, otec komunizmu a syn demokracie. Akurát sa stalo, že syn vo svojej plnej sile a zrelosti má šťastie žiť v demokracii na rozdiel od otca a starého otca, ktorí mali smolu a vrchol ich kariéry bol v časoch jednej alebo druhej diktatúry. Keby bolo poradie režimov na Slovensku iné, obsadenie najvyšších postov v obci by bolo nezmenené, akurát iné by boli politické strany, za ktorých by kandidovali naši traja štatutári tej istej obce – starý otec, otec a syn. Účasť na straníckych akciách alebo členstvo v strane nie je výrazom ideovej spriaznenosti, v skutočnosti ide skôr o využitie príležitosti alebo prijatie dobovej ponuky pre lepšiu kariéru. V konečnom dôsledku svedčí to o životaschopnosti prežiť a podľa možnosti aj úspešne obstáť v lokálnej konkurencii.
Fero Guldan, Miro Pollák - Viac/menej ne/vážne 4, OZ KRÁSNY SPIŠ, Levoča, 2022, str. 93
Predchádzajúci príklad fajnovej rodiny v obci znamená, že ľudia na vidieku kandidujú za všetky politické strany, ktoré práve sú a ktoré majú aspoň nejakú nádej na úspech. Podobne sa správajú počas volieb, keď hlasujú za rôzne politické strany, od ktorých očakávajú aspoň nejaké výhody a nejaký zisk. Spomenutý príklad vysvetľuje aj tzv. 50 percentnú konštantu. Keďže ľudia na vidieku potrebujú prežiť, hrajú na obidve strany. Obce aj rodiny sú účelovo rozdelené a odhadujú víťaza, ku ktorému sa pridajú aj váhavci. Nie preto, že sú hodnotovo stotožnení s víťazom, ale preto, že treba prežiť a mať svoje kontakty na vyšších miestach. Kontakty na nejakých známych, nejakých susedov, nejakých kamarátov a ideálne niekoho z rodiny. Je jasné, že úspešnejšie politické strany na vidieku sú tie, ktoré lepšie zapadajú do takéhoto správania sa jeho obyvateľov. Úspešné sú politické strany, ktoré sú založené na záujmoch a nie na hodnotách, ponúkajú ochranu spomínaných tradičných sociálnych zvykov, sú nenáročné, priateľské, nepoučujú a garantujú zakonzervovanie doterajších miestnych zvykov. Skrátka, väčšiu šancu majú politické strany, ktoré intuitívne, alebo premyslene využívajú sociálnu entropiu a zbytočne nešpekulujú a nevymýšľajú komplikované, hoci aj potrebné reformy. Moderné strany vyvolávajú nedôveru a vzdor, pričom človeka na vidieku dráždia a preto volí proti ním. Naviac, na Slovensku existuje silné alibi so silou žolíka v kartách, ktoré ospravedlňuje a legitimizuje voľbu akýchkoľvek extrémistov, vrátane fašistov a komunistov. Tým alibi je celospoločenské nevysporiadanie sa s obdobiami neslobody počas dvoch totalít v 20. storočí. Tieto totality sú iba formálne odsúdené, ale sympatie k ním sú úplne bežné a považované za rovnocenné so sympatiami k demokracii. Ľudia, ktorí nezažili obdobie neslobody, nemajú dôvod myslieť si, že to tak nemá byť. Veď predsa platí sloboda slova, myslenia, názorov a prejavu.
Nezabúdajme, človek na vidieku chce mať pokoj, istotu prežitia, dostatočnú úrodu fazule, kapusty a zemiakov a dnes aj pekný dom, auto v garáži, moderný televízor a každý týždeň nejaký nový televízny seriál. A nezabúdajme, že malé mesto je skoro ako dedina a veľké mesto je skoro ako malé mesto.
Tak nejako vyzerá Slovensko pri nedeľňajšom stole.
