Lynčovanie - extrémne násilie voči chudobným

Písmo: A- | A+

Vzdialené príklady z Latinskej Ameriky dávajú možnosť z inej strany porozumieť postaveniu chudoby v spoločnosti. Našťastie u nás lynčovanie nie je. Ale nie je nič?.... Pokračujem siedmym článkom s vážnymi príkladmi na zamyslenie …

Tento blog pozostáva z vybraných textov z knihy Artura Domoslawskeho s názvom Vylúčení.

Brazília

Lynčujúcimi bývajú chudobní i bohatí. Ale ich obeťami sú neporovnateľne častejšie ľudia biedni. Podľa záznamov starých kroník sa prvý prípad lynčovania v Brazílii vyskytol v roku 1585 v prvom hlavnom meste Salvador de Bahia, kde chudobného domorodca umučili za urážku veriacich hneď po jeho konverzii na katolicizmus. Rasová, triedna či náboženská neznášanlivosť?

Podobne ako vtedy, aj dnes sú chudobní a ľudia s inou farbou pletí ako bielou sociálne znevýhodnenejší a bezbrannejší. Tým sú aj väčšmi vystavení zneužívaniu zo strany privilegovaných. Slabosť obetí posmeľuje samozvaných sudcov, ktorí sa cítia byť beztrestní – toto je univerzálne pravidlo. Nedávne prípady lynčovania v Brazílii naznačujú, že táto prax do veľkej miery súvisí s priepastnými materiálnymi nerovnosťami. Dalo by sa povedať: triednymi rozdielmi.

Argentína 2014

... krajinou sa prevalila vlna ľudových súdov: dvanásť prípadov za desať týždňov. Došlo k nim takmer v každom dôležitom meste: v Buenos Aires, Rosariu, Córdobe, Mendoze. Najznámejším sa stal prípad lynčovania v meste Rosario, ktorého obeťou bol osemnásťročný David Moreyra, podozrivý z krádeže peňaženky. Bol taký zmasakrovaný, že ho otec spoznal iba vďaka tetovaniu na lýtku – iniciálam mien jeho troch súrodencov. Takmer všetci zlynčovaní mali na svedomí drobné krádeže s úlovkami ako: peňaženka, kabelka, detský ruksak. Jeden sa vlámal do cudzieho domu.

Odlišný prístup od postoja „priemerného občana“ prejavil istý správca budovy v Palerme, štvrti strednej a vyššej triedy v Buenos Aires. Vlastným telom zakryl drobného zlodeja, ktorý ukradol žene peňaženku a ktorému vymeriavali trest „spravodliví občania“. Týmto spôsobom ho pätnásť minút chránil až do príchodu polície. Nebyť jeho empatie a odvahy, zlodeja by bola pravdepodobne čakala smrť.

Ľudové súdy vyvolali vášnivé diskusie v celej krajine. Istý právnik otvorene bránil praktiky lynčovania drobných zločincov. Tvrdil, že „občania by mali naďalej vykonávať spravodlivosť vlastnými rukami a zabíjať zločincov prichytených in flagranti“, lebo je to súčasť „nutnej obrany“. K svojim argumentom pridal i politické: predsa politici súčasnej vládnej garnitúry a „komunisti“ vytvorili podmienky na vznik kriminality a „konajú v ich záujme“.

Komentátor denníka „Pagina 12“ polemizoval: „Prečo ľudí z istej spoločenskej triedy poburuje krádež, ale voči vražde sú ľahostajní?“ Ako vysvetlil, ide tu o strach pred „nimi“ čiže mládežou z chudobných štvrtí. „V kolektívnom vedomí ONI reprezentujú zlo a nebezpečenstvo. V dnešnej spoločnosti plnia úlohu obetného baránka. Na nich si vybíjame svoju úzkosť a nepokoj.“

Nevyslovená, ale zrejmá veta: za lynčovaním je triedna nenávisť privilegovaných voči chudobe. V jazyku bohatých a istej časti strednej triedy predstavuje mládež zo slumov „vyvrheľov“, „darmožráčov“ a „banditov“. Najprv ich treba dehumanizovať, a potom ich môžeme aj zabiť. Lebo zúrivý dav – vo svojej kolektívnej mienke – lynčuje predsa „príživníka“, a nie človeka.

Noviny pripomínajú, že k osemdesiatim piatim percentám vrážd dochádza počas rôznych hádok a bitiek, iba pätnásť percent je výsledkom zločineckých útokov – argument o nevyhnutnej obrane možno zaradiť k rozprávkam. „Zabili Davida Moreyru . Človeka, ktorý mal právo dospieť, žiť a byť šťastný. Takisto urobiť chybu a polepšiť sa. To (čo s ním urobili) by v nás malo vzbudzovať skutočný strach,“ uzavrel komentátor denníka „Pagina 12“.

str. 168 - 169

Hoci je podstatou lynčovania jeho verejný charakter, niektoré podobné praktiky sa dejú pod rúškom noci. Patrí k nim „čistenie“ ulíc od bezdomovcov čiže nelegálne popravy vykonávané polovojenskými jednotkami a policajtmi po pracovnej dobe.

„Sociálne čistky a lynče nie sú zbraňou chudobných a nevzdelaných. Častejšie trestajú silní a privilegovaní slabých, bezbranných a sociálne znevýhodnených.“ „Sociálna čistka je podobne ako lynč,“ napísal jeden účastník argentínskej debaty, „selektívnou reakciou na triedne motivované zločiny.“

Ktosi iný ši všimol, že vo fenoméne lynčovania sa dajú postrehnúť elementy „sociálnej psychológie fašizmu“. Lynč „sa rodí z frustrácie, predsudkov a stigmatizovania iných. Hľadá obetných baránkov, jeho prejavom je nenávisť a jeho vyvrcholením násilie.“ Publicista dodáva, že Hitler a Mussolini mobilizovali masy tým, že rozhýbali skutočné aj imaginárne kolektívne traumy spoločnosti, ktorým vládli.

Presvedčenie o triednom charaktere súčasných lynčov najzreteľnejšie vyjadril istý sudca: „Nevidím podobný nepokoj a pobúrenie pri priestupkoch, ktoré sú značne závažnejšie ako krádež peňaženky a ktoré páchajú ľudia v bielych golieroch. Pri priestupkoch korupčného charakteru, ktoré majú niekedy vážne ekonomické dôsledky (pre celú spoločnosť). Zločinci v bielych golieroch sa ľahšie ukryjú za svoje privilégia alebo v dave slušne oblečených ľudí, ktorí lynčujú drobného zlodeja – samozrejme, v „nutnej obrane“.

str. 172 – 173

Text blogu pochádza z knihy: Artur Domoslawski - Vylúčení, Absynt, 2018, str. 168 - 169, 172 - 173

Skryť Zatvoriť reklamu