Ak by mal rozum, tak by ho použil a vedel by vyhodnotiť jednoduché súvislosti medzi príčinami a následkami. Vedel by, že dnešok je dôsledkom minulosti a ten istý dnešok je prvým predpokladom zajtrajška, v ktorom bude žiť. Vedel by, že námaha ľudí v minulosti vytvorila základ dnešného prospechu. Vedel by, že vďačnosť týmto ľuďom v minulosti prejavujú jeho blízki aj neznámi rôznymi spomienkami, z ktorých najviditeľnejšími a najhmatateľnejšími sú práve náhrobné kamene. Výsledkom nie náročného abstraktného myslenia je poznanie veľmi malého rozdielu medzi živou prítomnosťou mŕtvych, ktorých máme stále radi a nami živými, ktorí možno nebudú vždy obľúbenými mŕtvymi.
Ak by mal pamäť, tak by si pamätal na včerajšok a predvčerajšok. Vedel by si spomenúť na udalosti v minulosti a ľudí, ktorí žili a už nežijú. Spomenul by si na rozlúčky s odchádzajúcimi, na pohrebné slávnosti, na úctu k zosnulým a ich životu, na prejavovanú dôstojnosť a vďačnosť, po ktorej zostali čerstvé náhrobné kamene. Tie kamene časom zostarli, ale v každej, aspoň trochu kultúrnej spoločnosti, ostali vždy kamennou úctou a nikdy nie stavebnou hmotou, alebo terčom pre fyzický relax vygumovaných „tiežľudí“.
Ak by mal srdce, tak by mal aj jeho múdrosť, ktorá by mu prikazovala dodržiavať úctu k živým aj mŕtvym. K živým každý deň a všade, k mŕtvym aspoň niekedy a aspoň na cintoríne. Človek so srdcom vie, že nevlastní čas a nie on v ňom vyčleňuje svoju ohraničenú prítomnosť, i keď to pokušenie tu stále pre každého je a zostáva. Človek so srdcom neprekračuje ani hranice, ani symboly, ani náhrobné kamenné pamiatky predtým živých a teraz mŕtvych.
Ak by mal cit, tak by vedel prejaviť úctu voči známym aj neznámym mŕtvym. Mŕtvi už nič neskrývajú a na nič sa nehrajú. To len my živí, špekulujeme, kombinujeme a zaťahujeme aj mŕtvych do svojich hier o našej vlastnej dôležitosti. Ak človeku bez citu, hry o sebe samom nevychádzajú, tak sa vyvŕši na najnevinnejších nad zemou. Na náhrobných kameňoch.
Ak by bol človekom, tak by súcitil aj s inými ľuďmi. Živými aj mŕtvymi. Mal by aspoň elementárnu úctu k vlastnému živočíšnemu druhu. Vedel by, že stojí na pleciach mŕtvych, ktorým vďačí za všetky svoje výhody, vrátane slobody, ktorú môže obrátiť aj proti sebe. Poškodzovanie a ničenie náhrobných kameňov je pokračovaním predtým zvolenej cesty dobrovoľnej likvidácie seba samého. Navonok to vyzerá, že poškodzuje a ničí náhrobné kamene, v skutočnosti likviduje seba.
Keďže teraz už vieme čo človek poškodzujúci náhrobné kamene nemá, otázkou ostáva, čo takýto človek má. Ukazuje sa, že takýto človek má namiesto mozgu iba predĺženú miechu, s ktorou žije v pretrvávajúcom pocite vlastnej dôležitej prítomnosti a hodnotovo je vyprázdnený. Na mieste srdca má iba hrču zhrubnutých žíl, ktoré ho robia necitlivým, hoci z diaľky sa podobá na človeka.
