Krátka správa znie takto: dňa 28. novembra minulého roku bol v Londýne prezentovaný knižný výber z diela slovenského spisovateľa Rudolfa Dobiáša s názvom „A Long Nights Stories“. Pokúsme sa aj o dlhšiu správu, obohatenú o základné údaje publikácie a jej prezentácie s neodmysliteľnými asociáciami návštevníka tejto významnej kultúrnej udalosti.
Príbeh prezentácie tejto publikácie je príbehom neformálneho prístupu k propagácii slovenskej kultúry v zahraničí. Neformálny prístup nie je prístupom rezortného ministerstva kultúry, ale ani prístupom alternatívnym, propagandistickým typu „cudziu kultúru nechceme a svoju si nedáme“. Neformálny prístup znamená prístup závislý na nadšení sympatizantov kultúry, ktorí sú presvedčení, že ľudia na Slovensku nie sú sýti iba chlebom, pivom a telenovelou, ale pre svoj duchovný rozvoj potrebujú aj kvalitnú literatúru pre deti, mládež a dospelých. Takúto kvalitnú literatúru, ktorá nie je masovo propagovaná, predstavuje dielo spisovateľa Rudolfa Dobiáša.
Prečo práve Dobiáš a Guldan v Londýne
Rudolf Dobiáš má silný a čistý životný príbeh a tak isto aj svoju literárnu tvorbu. Tento slovenský spisovateľ je amnestovaným politickým väzňom z 50-tych rokov minulého storočia. Ako 19 ročný bol odsúdený na 18 rokov vo vykonštruovanom politickom procese za kresbu, ktorá sa vysmievala vtedajším komunistickým vodcom. Paradoxom bolo, že Rudolf Dobiáš túto kresbu nenakreslil. Po 7 rokoch väzenia bol prepustený, nasledovala vojenská služba v pomocných technických práporoch (PTP) pre politicky nespoľahlivých odvedencov a po jej skončení život občana druhej kategórie. November 1989 bol pre neho definitívnym oslobodením a občianskym zrovnoprávnením, no zároveň príležitosť slobodne písať a uchovať spomienky na spoluväzňov a ich životné príbehy. Rudolf Dobiáš sa stal slovenským Solženicynom, ktorého tvorba je práve taká, ako jeho život. Silná a čistá, naviac bez hnevu, zatrpknutia a pomstychtivosti. Tieto vlastnosti spájajú Rudolfa Dobiáša s Ferom Guldanom. Fero Guldan pracuje slobodne bez ohľadu na politické režimy, vlády a koalície. Vnútorná sloboda je pre obidvoch základom ich osobnej pravdy a umeleckej tvorivosti. Presne táto pravda je podstatou slobodného odkazu Novembra 89 a preto nie je náhodou, že prezentácia ich diel bola v symbolickom novembri. To, že sa títo dvaja umelci doteraz spoločne neprezentovali na Slovensku, nebolo prekážkou podeliť sa o výsledky ich slobodnej tvorby v Londýne. Koniec koncov bola to iba ich oneskorená reakcia na znelku „Volá Londýn“ rozhlasovej stanice BBC z obdobia 70-tych a 80-tych rokov. Ak slobodný Londýn volal, tak slobodní umelci prišli v rámci osláv slobodného Novembra 89.
Rudolf Dobiáš, Fero Guldan, sloboda a pamäť
Rudolf Dobiáš dostal 18 rokov za zneváženie politických reprezentantov neslobodného a násilného komunistického režimu. Žijeme v dobe, keď iný občan Slovenska verejne a opakovane navádza dav svojich sympatizantov urážať a hanobiť hlavu demokratického štátu bez trestnoprávnych následkov. Naopak, je populárny, žne odmenu a napriek zneváženiu politických reprezentantov dostal funkciu podpredsedu slovenského parlamentu. Naďalej pokračuje vo chválach revolučného násilia predstaviteľov celosvetovej extrémistickej ľavice. Strácame pamäť. Tvorba Rudolfa Dobiáša a Fera Guldana ide v protismere tohto hodnotového vyprázdňovania. Ich životné príbehy a osobná občianska zrelosť z cesty slobody a pravdy neuhne, nedá sa zmiasť a nedá sa zlákať na trendové chodníčky názorového relativizmu. Naviac, veľmi dobre vedia, že fakty sú faktami a ten istý fakt nemôže byť zároveň aj rôznorodým alternatívnym faktom. Diela týchto dvoch autorov v dvoch rôznych oblastiach umenia, literatúry a výtvarníctva, sú oporou pre stabilitu postojov dospelých a istotou pre mládež pri hľadaní ich cesty v bludisku našej slovenskej nevysporiadanej minulosti. Rudolf Dobiáš a Fero Guldan neuhnú z cesty slobody a chránia pamäť našej minulosti, bez čoho nie je možné slobodu obrániť. Ich slobodná tvorba stojí na ich vlastnej čistej minulosti a preto sú príkladmi ideálnych zrelých osobností, ktoré sú stelesnením Novembra 89. Je veľmi dobré, že prezentácia ich diela v Londýne sa uskutočnila v mesiaci november. Prepojenie výstavy obrazov Fera Guldana na tému národnosti s knihou Rudolfa Dobiáša nebola náhodná. V priebehu posledných 15 rokov uskutočnil Fero Guldan okolo 100 výstav na tému násilných odchodov, vyháňaní a zabíjaní veľkých skupín obyvateľstva na Slovensku v 20. storočí. Polovica týchto exodov bola založená na etnickom princípe, načo netreba zabúdať. A sme znova pri pamäti. Vzhľadom na to, že pred pár mesiacmi bola na Slovensku oficiálne uznaná vietnamská menšina ako v poradí 14. národnostná menšina žijúca na Slovensku, výstava prezentovala dnešné Slovensko ako národnostne pestrú spoločnosť s jednoznačným apelom na vzájomnú toleranciu a znášanlivosť. Odkaz výstavy bol sám o sebe silný a prepojený tým istým duchom tvorby Rudolfa Dobiáša: 20. storočie nám dokazuje, že žiadna generácia nie je dokonalá, neomylná a imúnna voči pokušeniu ku kolektívnym a definitívnym riešeniam svojich problémov na úkor menšín. Pred každou generáciou stojí jednoduchá a ťažká úloha zároveň – nepodľahnúť týmto pokušeniam.
Výber z diela Rudolfa Dobiáša urobil Ľubomír Feldek. Preklady zabezpečila Heather Trebatická a John Minahane. Kontakt na vydavateľa sprostredkoval Ivan Šesták a publikáciu pre Veľkú Britániu vydala Sekyra Foundation. Úvod k publikácií napísal Michael Žantovský a predhovor Tibor Žilka. Prvé vydanie publikácie v anglickom jazyku pre slovenský trh zabezpečilo vydavateľstvo Hlbiny v roku 2018. Obohatením predstavenia knihy bol vizuálny náhľad do života autora sprostredkovaný z filmu „Svetlo na konci dňa“ režisérky Aleny Čermákovej a producentky Dariny Smržovej. Treba dodať, že obohacujúcou súčasťou prezentácie knihy Rudolfa Dobiáša bola výstava obrazov Fera Guldana, ktorých nosnú časť tvorila kolekcia obrazov s tematikou národnostných menšín žijúcich na Slovensku. Prezentácia knihy a výstava obrazov sa uskutočnila vďaka pomoci pracovníkov Slovenskej ambasády v Londýne a Jakuba Csabaya, ktorý bol dôležitou kontaktnou osobou medzi Londýnom a Slovenskom. Ústretové a ochotné boli pracovníčky kultúrneho centra Velehrad v Londýne.
P.S. Text bol publikovaný v Magazíne o knihách, Január 2024/ číslo 1/ 9. ročník
