Tento blog pozostáva z vybraných textov z knihy Artura Domoslawskeho s názvom Vylúčení.
Vizionárski urbanisti si predstavovali mestá budúcnosti zo skla a ocele, ale zatiaľ sa stavajú z tehiel, plastov, plechu a rôznych odpadov. Prelomovým bol rok 2006. Od tejto chvíle žije väčšina ľudstva v mestách a jedna tretina vegetuje v slumoch, čo znamená v špine, tlačenici a vlastných výkaloch. V krajinách juhu býva v slumoch asi osemdesiat percent mestskej populácie. ...
Slumy sú semeniskom biedy, násilia a chorôb. Veľmi nebezpečné sú lejaky, ktoré odplavujú celé domácnosti. Požiare dokážu za niekoľko minút zhltnúť stovky príbytkov. Katalóg potenciálnych tragédií je veľmi dlhý. Tou najväčšou sú epidémie: tisícky ľudí používajú rovnaké zdroje pitnej vody a rovnakú toalety, splašky putujú priamo do riek. V dôsledku migrácie a rozmachu dopravy sa choroby ohraničené na jedno územie rozšírili po celých regiónoch, ba po celom svete.
Kto sú obyvatelia slumov? Sú to prišelci z vidieka, ktorí aj v dôsledku liberalizácie ekonomiky prišli o prácu. Druhú skupinu predstavujú tí, ktorých z miest na perifériu vytlačili rastúce ceny nájomného, bytov a pozemkov. V krajinách ako Kolumbia, Libéria a Sudán sú to aj ľudia, ktorých vyhnali občianske vojny vo vnútrozemí.
Prečo svet v posledných desaťročiach zažíva explóziu slumov? Pred vznikom správy OSN Slumy ako výzva (UN-Habitat: The challenge of slums: Global report on human settlements, 2003) sa hovorilo, že zdrojom chudoby je predovšetkým zlé vládnutie (bad governance). Správa však tento mýtus vyvrátila a tvrdej kritike podrobila neoliberálnu politiku osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, najmä takzvané adaptačné programy, ktoré Medzinárodný menový fond vnútil chudobným krajinám.
V správe sa okrem iného dočítame, že zásahy MMF vyvolali nárast chudoby v mestách, rozšírili oblasti vylúčenia a nerovnosti a oslabili mestské elity v ich snahe využiť mestá ako mechanizmy generujúce rozvoj. A: „Hlavnou príčinou nárastu chudoby a nerovnosti v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch bol ústup štátu (z plnenia svojich sociálnych funkcií).“
Nárast chudoby a nerovností nebol nevyhnutný ani prirodzený, ako tvrdia neoliberáli, hovorí Davis (Davis, Mike: Planet of Slums. Verso, 2006). „Nebol ani výsledkom neotrasiteľného zákona technologického rozvoja, ale ľudských rozhodnutí. V mnohých afrických krajinách programy MMF zapríčinili únik kapitálu, pokles výroby, masové prepúšťanie vo verejnom sektore, nárast cien a dramatický pád miezd.“
Pravidlá „washingtonského konsenzu“ – liberalizácia, privatizácia, redukcia verejných funkcií štátu – ktoré v chudobných štátoch aplikoval MMF, boli odpoveďou na ich dlhovú krízu. Ekonomická obnova podľa receptu MMF nemala ani tak priniesť blahobyt spoločnosti, ako vo vnútri skrachovaných ekonomík rozhýbať mechanizmy, ktoré by im postupne umožnili posplácať dlhy – ergo pre veriteľov získanie peňazí. Pôžičky, ktoré si najčastejšie nabrali skorumpované elity, mali splácať všetci, najmä masy chudobných.
Omyl neoliberálnej diagnózy podľa Davisa: recesia v mestách mala spomaliť migráciu z vidieka („mestá v kríze predsa nevytvárajú pracovné miesta“). Avšak programy MMF, ktoré spôsobili dereguláciu v poľnohospodárstve, urýchlili exodus vidiečanov do veľkomestských slumov.
str. 479 – 481
... Mestské obyvateľstvo v krajinách juhu sa počas ďalšej generácie zväčší dvojnásobne a dosiahne štyri miliardy. Obyvatelia slumov budú tvoriť viac ako polovicu tohto čísla.
str. 486
Text blogu pochádza z knihy: Artur Domoslawski - Vylúčení, Absynt, 2018, str. 479 - 481, 486
