Letný večer pomaly trhá
ďalší list z kalendára.
Chladí v parku tôňa dlhá,
mesto v ticho sa ponára.
Každý v meste domov cieli,
teší sa na pokoj doma.
Len páriky by spolu chceli,
tešia sa na rande znova.
Domonik a Petra v parku
v smútku, že zas domov musia,
na rozlúčku pusu sladkú,
kým sa na čas nerozlúčia.
„ Ahoj! A spinkaj sladko !"
- tak sa lúčia , a želajú si.
„ Bez Teba chcem byť krátko."
V duchu srdcom žehnajú si.
Petra ticho odchádza,
domov je už celkom blízko.
Jeho zrak ju sprevádza,
vzdušný bozk jej poslal tíško.
Petra už je na skok domov,
ich panelák je vidno dobre.
K nemu má len zopár krokov,
pri nej sú tie steny obrie.
Dominik už v diaľke mesta,
v srdci jeho nežnosť jej.
Kráča kade domov cesta.
Srdce jeho láskou znej.
Petra ticho kľúčom v ruke
bránu vchodu otvára,
niečo bráni dvier tej kľuke-
-tu sa Žigo vynára!
„ Čau dievča, jak sa máš !?"
- Žigo v smiešku sa pýta.
„ Ty dnes dobre vyzeráš !
Že Ťa vidím, celkom vítam!"
Pohoda Petru domov láka:
„ Ahoj. Nemám teraz čas.
Domov musím, mama čaká,
otec, aj večera pre nás."
Žigo myslí, že ju zláka.
Myslí si - je sveta chlap!
V jeho srdci sa už zmráka,
chcel by získať aj jej skalp.
„ Poď na disko so mnou spolu !
Vínko k tomu ponúkam !
Nemysli ty vždy na školu!
So mnou v disko - tam dnuká!
Sú tam moji starí známi,
kamarátky smejú sa.
Na diske my nie sme sami.
Povala sa nerúca.
Potom ráno poviem čosi
Tebe milé do uší.
Porátame kvapky rosy,
kým ich slnko vysuší."
Petra váha, milé slová
Žiga vábia jej v ušiach.
Žiga snaha stále nová
robí stopy na srdciach.
Jej srdce však chce byť verné.
Dominik jej v ňom žije.
Má ho rada - to jej verme.
V láske vernosť ožije.
Petra na Žiga hľadí,
a úprimne do očí vraví:
„ My sa máme s milým radi.
Taký podraz ja nespravím!"
Žigo sa až zháčil,
keď počul tie slová.
„ On by ti to snáď prepáčil."
-Žigo začal zápas znova.
„ Nie - to je slovo moje isté!
Nech zostane pre Dominika
moje srdce vrúcne, čisté!
Nevolaj ma ty viac nikam!"
Tak Petra zvodcovi odvetí.
Žigo rozmýšľa tuho.
Myslel si, že ju má v sieti.
Zápasí s ňou však už dlho.
„ Však on o tom vedieť nemusí !"
Žigo skúša útok znova.
Často robil také pokusy.
„ To nič nie je!" - v šere zvolá.
„ Nie ! - vravím ti druhý krát!
Nechaj ma na pokoji !
Dominik ma má, ver, rád!
O to sa ja nebojím!"
Kým sú Petra a s ňou Žigo
na chodbe tam v zápase,
otcovi je za ňou clivo,
rozhliada sa v terase.
Berie kľúče, dvíha rolety.
Plášť na plece, obúva topánky.
Že dcére vyjde v ústrety,
nech nepríde zaránky.
Zišiel dolu schodišťom.
Žigo zatiaľ Petru drží,
otec prišiel zrazu vtom.
Vidí, že je Žigo drzý.
„ Nechaj Žigo dcéru moju,
ona tebe nepatrí!
Smeruj von - ty svoju nohu,
pokoj jej ty nejatri !"
Zaspätkoval Žigo k vchodu,
„ Dovidenia."- povedal.
Pod sebou mal vratkú pôdu,
kým tam otec stále stál.
A tak prišla Petra domov,
Dominik jej v srdci je.
Že vyhrala lásky bojom,
ju myšlienka zohreje.
V srdci radosť tú nesmiernu,
že jej city verné sú.
Že mala lásku vernú,
a nerušila hranicu.
