Počas poledného víkendusa mne udiali dve také udalosti ktoré si budem pamätať.Jednu len tak pre seba a jednu preto, aby som ju neskôr snáďpripomenul.
Prvýkrát po tom čo mojedeti už vyrástli z času keď vyžadovali neprestajnúopateru, nadišiel čas venovať chvíľu malému bábäťu.Presnejšie 17mesačnej slečinke, priateľknej vnučke. Prvýraz mal tento človiečik stráviť noc inde ako dom
a, uspávaťho nemal nikto z rodičov a to mi tochu naháňalo strach zokamihu, v ktorom si to uvedomí a možno začne plakať amožno vystrájať.... Nič také sa nestalo. Támalá hviezdička za dva dni ani raz nezaplakala, baneprejavila ani náznak nespokojnosti. Dokonca ani vo chvíli,ked počas popoludňajšieho spánku jej pod postiľkouzaštekal psík a my sme sa chystali na šokovanéplačúce stvorenie, sa neudialo nič viac , než že sazobudiala a opýtala sa „To čo?“ Priateľka odpovedala„Zaštekal psík.“ Karolínka sa posadila, natiahlarúčky a d
ala jasne najavo o čo jej v tej chvíli išlo„Ham“.
Prvýkrát som videl taképokojné dieťa.
Prvýkrát Karolínkazažila nielen výlet bez rodičov, ale aj stretnutie s našimzverincom.
Psi, mačka, kozy a celá táto
svorka v záhrade. To ale nemusím nijako zvlášťpopisovať, fotografie a video hovoria sami za seba. Iste si tonebude pamätať, no verím že sa poteší ked jejto raz niekto z nás, už ako veľkej slečne pripomenie.
