Keď som pred poldruhým rokom začal s chovom kozičiek, vedel som, že sa budem musieť ešte veľa učiť kým budem zvládať všetko v pohode. Povenoval som sa anatómii, chovateľským metódam, technológii spracovania mlieka a výroby mliečnych výrobkov a všetkému čo s kozičkami nejako súviselo. Stádočko ktoré som kúpil tvorili gravidné kozy a tak v období presne pred rokom prišli prvé "plody chovu". Všetko to prebehlo tak hladko a rýchlo, ako som to ani nečakal.
Prišiel nový rok a s ním prišla radosť z nových prírastkov . Bol to týždeň pôrodov. Najprv som "porodil" svoj prvý článok na blogu (keď ma môj syn už toľko nahováral). Potom prišli trojčatá a gravidné boli ďalšie tri kozičky. Strieborná, Mici a Ajka. Tá radosť z toho ako sa celoročná starostlivosť prejaví na potomstve, na produkcii mlieka, plány ako pozmením stádo, ako prichovám capka, to všetko ma pri práci sprevádzalo každý deň.
Včera večer začala rodiť Ajka. Supeeer!
Žiaľ ráno pôrod stále trval a kozliatko stále nikde. Robili sme čo sa dalo. Privolali sme veterinárneho lekára. Vybral dve kozliatka.... Pochoval som ich na konci záhrady pod lesom. Dúfam že sa Ajka zotaví. Zjavne ju všetko bolí a je veľmi unavená a utrápená. Nenaučil som sa, že aj takto to môže vyzerať.
Tak to v prírode chodí.
Celý rok som si uvedomoval, že mi Ajka robí v stáde najväčšie problémy. Vystrájala, najťažšie sa dojila, trhala ploty... Dnes v noci kvoli nej nezažmúrim oko, neviem koľko krát sa pôjdem pozrieť do stajne. Bojím sa o ňu. Chýbala by mi. Veľmi. Dúfam, že mi bude vystrájať na dvore, trhať ploty a ohrýzať stromky aj ďalší rok. Len nech bude v poriadku.
Tak to chodí u ľudí.
Hovoríme tomu súcit a nedá sa tomu naučiť.
Pokore sa však naučiť dá a učí nás príroda i ľudia.
