Táto vláda odôvodnila svoj vznik vytvorením hrádze proti extrémizmu. Ale doteraz nenašla najmä v školskej politike žiadne obzvlášť účinné riešenia. Pritom platí to povestné, že ak hľadáte po celom háji, nájdete zvyčajne na samom kraji. A presne na samotnom okraji záujmu všetkých zodpovedných sa ocitla neformálna výchova a vzdelávanie, pričom je tu obrovský potenciál pre formovanie osobnosti detí a mladých ľudí. Má silný preventívny charakter. Rozvíja osobnostné a sociálne zručnosti. A najmä buduje aktívne demokratické občianstvo.
A čo má teda štát a konkrétne ministerstvo urobiť? Využiť aktívne skupiny, ktoré v ňom dnes pôsobia, túto mimoriadne dôležitú kritickú masu odhodlaných ľudí, ktorí v nich pôsobia a zmeniť celú architektúru a financovanie. Spomeniem v krátkosti niekoľko konkrétnych krokov, ktoré predstavujú návrhy odborníkov (za všetkých spomeniem aspoň A. Chlebničanovú, D. Rušinovú a P. Lenča) na prácu s deťmi a mládežou zaslali do tvoriaceho sa programu „Učiace sa Slovensko“.
Najprv musíme rozpoznať potreby a celkový prínos konkrétnej služby pre deti a mladých ľudí. Zodpovedať si na otázky aké služby, pre koho a prečo by mal štát podporovať.
Najdôležitejším bude nastavenie kvalitatívnych kritérií tej - ktorej služby, vzorom môže byť aj táto publikácia, ktorá spracovala i tento súbor podnetov oblastí hodnotenia kvality (berte ho však ako neúplný zoznam, ktorý musí zohľadniť aj poznatky detí, mladých ľudí a ľudí, čo s nimi pracujú).
Dôležité je i nastavenie finančných mechanizmov podpory – prečo napr. v zahraničí sa takéto služby môžu podporovať aj výnosom z lotérií, kým u nás idú výlučne iba do oblasti športu.
Otvoriť systém rôznym poskytovateľom za rovnakých podmienok. Tu sa musíme pozrieť na súčasnú diskusiu, ktorú najlepšie bolo dobre vidieť i na tlačovej konferencii ZMOS v utorok 7.3.2017. Videli sme tu len nárast výdavkov na originálne kompetencie, pričom sa zabudlo povedať, že rovnako rástol aj výnos z podielových daní, a výsledkom bol smer diskusie - zoberme základným umeleckým školám, tí majú veľa, dajme viac iným organizáciám. V zmysle princípu rozdeľuj a panuj je to presne to isté, akoby sme zobrali z jednej malej kopy a prihadzovali na ďalšie ešte menšie.
A najmä toto všetko vybudovať na princípe spolupráce všetkých zainteresovaných. Výsledkom je potom vytváranie skutočných komunít priateľských k deťom a mladým ľuďom. Sociálna inklúzia a súdržnosť v spoločnosti (tak na celospoločenskej, ako aj na lokálnej úrovni) sú najlepšou prevenciou proti radikalizácii.
Zvýšenú pozornosť je potrebné venovať najmä mladým ľuďom starším ako 15 rokov – je to skupina, ktorá najčastejšie nemá pozitívne napĺňanie voľného času, čoho dôsledkom je ich angažovanosť v extrémistických skupinách. Môžeme túto skupinu zadefinovať aj v rozhraní 12 – 22 rokov ako to urobili v Nórsku, kde sa namiesto potláčania extrémizmu zameriavajú na oblasti, ktoré spôsobujú ich zraniteľnosť. Majú overené, že ak sa mladí ľudia nachádzajú v určitej zraniteľnej situácii (chudoba, sociálne a kultúrne vylúčenie, rodinná situácia a iné), častejšie sa začnú prikláňať k určitej forme extrémizmu. Veľmi dobrou a overenou praxou je využitie menej tradičných služieb – otvorené kluby a nízkoprahové zariadenia, práca v teréne, tam, kde sa mladí ľudia prirodzene stretávajú - a užšia spolupráca aj medzi ministerstvom školstva a ministerstvom práce.
Ďalšou dôležitou vecou je investovať do ľudí, ktorí s deťmi a mladými ľuďmi pracujú (vychovávatelia, sociálni pedagógovia atď.), ktorým sa nikto nevenuje. Aktualizácie obsahu štúdia na vysokých školách v spomínaných odboroch, kde sa nesledujú aktuálne trendy a chýba tréning konkrétnych zručností pre výkon povolania v praxi. Navýšiť a zafinancovať prax počas štúdia, aby nedochádzalo k paradoxom, že ľudia z terénu chodia robiť študentom prednášky o tom, ako to u nich funguje. A zabezpečiť kvalitný odborný rast počas výkonu svojho povolania.
Miesto záveru si dovolím skonštatovať, že sila každého systému je v jeho rôznorodosti. No zároveň slabina v neprepojení a spolupráci. Preto je veľmi dôležité, aby nielen pri tvorbe akčného plánu pripravovanej reformy, ale aj pri akomkoľvek zásahu v legislatíve, čerpaní fondov, personálnych rošádach sa všetci dospelí zastavili a pozreli sa na problémy Slovenska z ohľadom na deti a mladých ľudí. Pozornosť je nutné upriamiť aj na spoluprácu jednotlivých rezortov, aby vytvárali príležitosti pre túto vekovú kategóriu, podporovali miestnych podnikateľov, aby ich tak mohli zamestnať a tí najšikovnejší, aby mohli rozbehnúť vlastné projekty. Dá sa to.
To im naozaj nechceme odovzdať lepšiu krajinu? Alebo chceme dovoliť, aby si ich získal ziapajúci kult veľkých svalov a klamstiev? Mali by sme všetci okamžite odsúdiť, ak sa tu začínajú mladí ľudia lanáriť na propagandistické reči o dekadencii a morálnom bahne, ktoré tak rád používal holohlavý muž v čiernej košeli s krstným menom Benito. Urobiť všetko preto, aby sa zastavila manipulácia v podobe hľadania alternatívnej pravdy. Treba si otvorene pravdu hovoriť, nereagovať na kritiku ako zdroj šírenia nenávisti, zobrať si poučenie napr. zo Švédska, kde sa jednotlivci spojili v boji proti hejtovaniu na internete, ale zároveň neprekrúcať fakty o časoch, ktoré momentálne žijeme. Aj keď sa nám to často nezdá, pretože ľudská pamäť nie je práve najspoľahlivejším prameňom (odsúdení v justičných omyloch na základe chybného očitého svedectva by vedeli rozprávať), nežijeme v lepších časoch, čo je aj z hľadiska vývoja našej krajiny pochopiteľné. Ak dopustíme šírenie strachu, budeme mlčať pri nenávistných komentároch, ktoré prajú iným ľuďom smrť, nič nezmôžeme.
Tejto téme sme sa venovali s kolegyňou Veronikou Remišovou na tlačovej konferencii 8.3.2017
