Mať niekoho v žalúdku

Písmo: A- | A+

Neviem ako vznikla táto fráza, možno aj takto ako je to opísané v jednom starom poučení z histórie.

V starovekom Ríme existovali dve spoločenské triedy: patricijovia a plebejci. Patricijovia boli privilegovaná vládnuca spoločenská vrstva, šľachta s plnou politickou mocou. Plebejci boli potomkovia prisťahovalcov, remeselníci a roľníci, ktorí tvorili väčšinu v armáde, no nemali právo zúčastňovať sa na sneme a tiež nemohli uzatvárať manželstvá s patricijmi. Utláčaní plebejci už ďalej nechceli trpieť toto bezprávie a tak sa zhromaždili na tajnej schôdzke. Dohodli sa, že opustia Rím a vysťahujú sa na Aventin. Dôvodov mali hneď niekoľko. Plebejci boli unavení z toho, že musia celé roky bojovať za neustále sa rozširujúce Rímske impérium, zatiaľ čo sa ich manželky a deti iba zadlžovali. Márne sa domáhali, aby im šľachta povolila aspoň jeden úrad, ktorý by ich chránil pred veriteľmi a následným otroctvom. Bolo len otázkou času kedy dôjde plebejcom trpezlivosť. A tak v roku 494 pred n. l. došlo k secessio plebis, k „vyťahovaniu ľudu“. Samozrejme, že Rím neopustili všetci plebejci, ale len vojaci. Ženy, deti i starých ľudí nechali doma.

Keď si patricijovia uvedomili, čo sa vlastne stalo, prepadla ich hrôza a zdesenie. Čo bude ďalej? Kto bude pracovať a platiť dane? Kto bude bojovať proti nepriateľom? Patricijovia si uvedomili, že spravili veľkú chybu. A tak im nič iné neostávalo, iba vyriešiť túto nebezpečnú situáciu po dobrom.

Ich riešením bol Menenius Agrippa. Tento bývalý konzul a veľmi skúsený vyjednávač sa tešil veľkej úcte nielen medzi patricijmi, ale aj medzi plebejcami. Preto nebolo preňho problémom dostať sa medzi vzbúrencov.

Na ich veľké prekvapenie však neprišiel ani hroziť, a ani prosiť. Prišiel za nimi s rozprávkou.

„Za dávnych čias nebolo vraj v človeku všetko také zladené, ako je to dnes. Každý úd mal svoj vlastný rozum a svoju vlastnú reč. Keď sa raz tak zhovárali, prišli na to, že všetky sú na niečo a musia niečo robiť, len žalúdok je výnimkou; hovie si pekne uprostred a bez práce si užíva všetko, čo mu ostatné údy poskytujú. Dohodli sa teda, že tomu urobia koniec: ruky prestanú podávať ústam jedlo, ústa nebudú podané jedlo brať, zuby ho nebudú hrýzť. Ukázalo sa však, že keď trestali žalúdok hladom, sami strácali silu a celé telo hynulo. Žalúdok teda nie ja zbytočný, dodáva do všetkých častí tela potravu a nedá sa o nič viac živiť, ako sám živí.“

Plebejci tomu príbehu veľmi nerozumeli, a tak sa Agrippu spýtali prečo im to všetko rozpráva a čo tým vlastne myslí. Odpovedal im, že ak sa plebejci považujú za údy a odmietajú slúžiť žalúdku (patricijom), sami sa oslabujú a stroja si vlastnú záhubu.

Nakoniec sa nechali vzdorní plebejci presvedčiť a rozhodli sa uzavrieť s patricijmi mier, ale za presne stanovených podmienok.

...to bolo v staroveku, pred dva a pol tisícročím. A i dnes to má v sebe hlbokú symboliku. Lebo ak nerešpektujeme opatrenia, spochybňujeme velenie, hľadáme všemožné cestičky ako obísť systém a ospravedlňujeme si to sami pred sebou veď ten-tá-to, prípadne tlieskame svojim vzorom, ktorí ten odpor v nás ešte znásobujú...tak smerujeme ku katastrofe. Môžeme sa hnevať na žalúdok. Alebo v ňom mať toho, koho nemáme radi, ale všetci sme súčasťou čohosi väčšieho. Bez vlastnej sebadisciplíny a poslúchania tých, ktorým sme dali iba do dočasného užívania moc, nám hrozí záhuba.

Zviesť sa hnevom je ľahké, ťažšie je v kritickej situácií odložiť bokom názorové rozdiely, áno, prekonať aj nechuť k určitým osobám a ťahať za jeden povraz.

Nie sme jednotní, viac načúvame tým, čo nás chcú rozdeľovať, pretože tak sa lepšie ľudia ovládajú, no nesmieme sa opúšťať. Musíme si aj odpúšťať a byť oporou sebe navzájom.

Skryť Zatvoriť reklamu