1. Menej rečí pre médiá, viac stretnutí s učiteľmi (a veľa počúvať).
Nuž poviete si, čo by to bolo za ministra, keby nechodil po školách, nediskutoval s ich zamestnancami, neoceňoval a nepochválil úspechy, najmä za prítomnosti televíznych kamier. Ale to nestačí. Komunikovať s nami znamená vytvoriť veľký okrúhly stôl, kde si nielen sadneme a porozprávame sa, ale zároveň sa konečne stanovia tak podstatné veci ako napr. čo je cieľom vzdelávania alebo aký by mal byť absolvent nášho školského systému.
2. Menej úradníkov a inšpektorov, viac mentorov a metodikov.
Asi som tom mal dať ako prvý bod, ale nášmu školstvu nepomôžu štandardy, atestácie, hodnotiace správy a iné hromady papiera, ale skôr podpora a dôvera spojená s učením sa od seba navzájom.
3. Menej zmien školského systému, viac skutočných systémových zmien vzdelávania pre všetkých.
Prestaňme očakávať, že akýkoľvek minister môže len on sám svojimi múdrymi zásahmi obrátiť celý vývoj v našej spoločnosti, ktorá vzdelanie vôbec nepovažuje za svoju prioritu. I on bude potrebovať našu podporu, ak chce zatiaľ aspoň naštartovať proces najťažšej zmeny, ktorá musí prebehnúť ako prvá. Zmeny v našich hlavách.
4. Používať srdce i rozum, rovnováhu racionality i empatie.
Školstvo nie je len uzatvorená sústava inštitúcií, v ktorých žijú len učitelia a žiaci, ktorá sa dá vypočítať ako jednoduchá rovnica, kedy je efektívna a kedy neefektívna. Fakty sú určite potrebné, aby nám dali možnosť sa rozhodnúť, ale my musíme rešpektovať, že za číslami sa nachádzajú naše deti. A o ne nám má ísť predovšetkým.
5. A hlavne prestať vzdelanie odsúvať na vedľajšiu koľaj, ale posunúť ho na hlavnú trať.
