Buďme na nich dobrí

V deň, keď zomrel môj otec, som bol v obchode s potravinami a kupoval som banány.

Pamätám si, ako som si pomyslel: "To je šialené. Tvoj otec práve zomrel. Prečo, do kelu, kupuješ banány?"

Ale my sme vtedy tie banány potrebovali. Zajtra ráno sa zobudíme a k raňajkám nebudú žiadne banány - tak ako sme boli zvyknutí.

A bolo treba urobiť aj veľa iných vecí, takže v nasledujúcich dňoch som sa pohyboval po parkoviskách, čakal v radoch v reštauráciách a sedel na lavičke v parku; potláčal som slzy, bojoval som so sebou, aby som sa udržal na nohách, a celkovo ma vždy delili len sekundy od totálneho šialenstva.

Chcela som nosiť nápis: PRÁVE SOM PRIŠIEL O OTCA. PROSÍM, BUĎTE NA MŇA DOBRÍ.

Pokiaľ sa niekto z okoloidúcich nepozrel hlboko do mojich krvou podliatych očí, alebo si nevšimol občasné prerušenia v hlas počas rozhovoru, tak sa ani nezamyslel alebo nespýtal, čo sa deje vo mne alebo okolo mňa. Nemali ani potuchy o otvárajúcej sa priepasti, ktorá práve pohltila normálneho chlapa vedľa nich v oddelení s výrobkami.

A hoci som nechcel fyzicky nosiť na hrudi svoje skutočné starosti, pravdepodobne by to spôsobilo, že by mi ľudia okolo mňa dali priestor alebo by hovorili jemnejšie, či pohybovali sa opatrnejšie - a možno by to spravili to ťažké takmer znesiteľným.

Všetci okolo vás; ľudia, s ktorými stojíte v jednom rade v obchode s potravinami, míňate sa v premávke, sedíte vedľa nich v práci, stretávate sa na sociálnych sieťach a vidíte ich na druhej strane kuchynského stola - tí všetci zažívajú vedľajšie následky života. Všetci za niekým smútia, niekto im chýba, o niekoho sa obávajú. Rozpadá sa im manželstvo, mešká splátka hypotéky alebo čakajú na výsledky testov svojho dieťaťa, alebo aj po piatich rokoch vždy keď kúpia banány, tak stále potláčajú slzy, pretože strata je rovnako skutočná ako v ten prvý deň.

Každý človek, okolo ktorého dnes prejdete, bojuje o pokoj a potláča strach, aby zvládol svoje každodenné úlohy bez toho, aby sa zrútil v oddelení potravín, v dopravnej zápche alebo na pošte.

Možno nesmútia nad náhlym, tragickým odchodom rodiča, ale zranení, vyčerpaní, bolesťou zničení ľudia sú všade, každý deň sa potácajú okolo nás - a napriek tomu si ich väčšinou nevšímame:

Rodičia, ktorých deti sú nevyliečiteľne choré.
Páry uprostred rozvodu.
Ľudia smútiaci za stratou lások a vzťahov.
Deti, ktoré sú v škole šikanované.
Tínedžeri, ktorí chcú ukončiť svoj život.
Ľudia, ktorí si pripomínajú výročie úmrtia.
Rodičia, ktorí sa obávajú o svojho dieťa v depresii.
Manželia, ktorých partneri sú nasadení v boji.
Rodiny, ktoré nevedia zaplatiť účty za energie.
Osamelí rodičia, ktorí majú málo pomoci a málo spánku.

Všetci sú zarmútení, ustarostení a vystrašení, a predsa nikto z nich nenosí ceduľky, nikto z nich nemá nálepky a nikto z nich nie je označení písomným varovaním s nápisom: MÁM STRACH. BUĎTE KU MNE LÁSKAVÍ.

A keďže to tak nie je, je na nás, aby sme sa pozornejšie a hlbšie vnímali všetkých okolo nás: v práci, na benzínovej pumpe alebo v oddelení s výrobkami, a nikdy nepredpokladali, že všetci nevisia len na vlásku. Pretože väčšina ľudí visí na vlásku - a naša prostá láskavosť môže byť tým vláskom.

Musíme si pripomínať, aké ťažké môžu byť skryté príbehy okolo nás, a pristupovať ku každému človeku ako ku krehkému, rozbitnému, neoceniteľnému pokladu - a zaobchádzať s ním veľmi opatrne.

Keď si dnes budete raziť cestu svetom, ľudia nebudú mať na sebe nápisy, ktoré by oznamovali ich smútok, upozorňovali vás na úbytok alebo vysielali, akí sú vystrašení - ale ak sa budete pozerať pozornými očami, uvidíte znamenia.

Všade okolo vás sú smútiaci ľudia.

Buďte na nich dobrí.