Chlapček

Jedného dňa išiel chlapček do školy.

Ten chlapček bol veľmi malý.

A škola bola veľmi veľká.

Ale keď chlapček zistil, že do triedy sa dá vojsť aj bočnými dverami, bol šťastný. A škola sa mu už nezdala taká veľká.

Jedného rána, keď bol už chlapček chvíľu v škole, pani učiteľka povedala:

„Dnes budeme kresliť.“

„Dobre!“ pomyslel si chlapček.

Kreslil rád. Vedel nakresliť všetko: levy a tigre, sliepky a kravy, vlaky a lode – vybral škatuľku s pastelkami a začal kresliť.

Ale učiteľka povedala: „Počkajte! Ešte nekreslite!“

A čakala, kým sa všetci pripravia.

„Teraz,“ povedala pani učiteľka, „budeme kresliť kvety.“

„Dobre!“ pomyslel si chlapček.

Rád kreslil kvety. A ružovou, oranžovou a modrou farbičkou začal kresliť nádherné kvety.

Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ukážem vám, ako ich máte kresliť.“

A nakreslila na tabuľu kvet. Bol červený so zelenou stonkou.

„Hotovo,“ povedala učiteľka. „Teraz môžete začať.“

Chlapček pozrel na učiteľkin kvet. Potom pozrel na ten svoj. Jeho kvet sa mu páčil viac ako učiteľkin. Ale nepovedal nič, len obrátil papier na druhú stranu a nakreslil kvet podobný učiteľkinmu. Bol červený, so zelenou stonkou.

Na druhý deň, keď si chlapček úplne sám otvoril bočné dvere do triedy, učiteľka povedala:

„Dnes budeme modelovať s hlinou.“

„Dobre!“ pomyslel si chlapček.

Rád modeloval.

Dokázal vymodelovať všeličo: hada i snehuliaka, slona aj myš, osobné aj nákladné autá – a začal miesiť a šúľať svoju hlinenú guľku.

Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ešte nemodelujte!“

A čakala, kým sa všetci pripravia.

„Teraz,“ povedala učiteľka, „si urobíme misku.“

„Dobre!“ pomyslel si malý chlapec. Rád modeloval misky a začal robiť misky rôznych veľkostí a tvarov.

Ale pani učiteľka povedala: „Počkajte! Ukážem vám, ako ich máte urobiť.“

A všetkým predviedla, ako urobiť hlbokú misku.

„Hotovo,“ povedala napokon, „teraz môžete začať.“

Chlapček pozrel na učiteľkinu misku, potom pozrel na svoje. Jeho misky sa mu páčili viac ako učiteľkina. Ale nepovedal nič. Len opäť zgúľal hmotu do veľkej gule a urobil misku podobnú učiteľkinej. Bola to hlboká miska.

A veľmi skoro sa chlapček naučil čakať a sledovať, ako urobiť všetko tak, ako to robí pani učiteľka. A veľmi skoro sa chlapček naučil nerobiť nič podľa seba.

Potom sa stalo, že chlapček a jeho rodina sa presťahovali do iného domu, do iného mesta a musel chodiť do inej školy.

Táto škola bola ešte väčšia ako tá prvá. A do jeho triedy neviedli žiadne bočné dvere. Musel ísť najprv hore po strmých schodoch, potom dole, prejsť dlhou chodbou až do svojej triedy.

Keď bol v škole prvý deň, pani učiteľka povedala: „Dnes budeme kresliť.“

„Dobre!“ pomyslel si chlapček, a čakal, kým mu učiteľka povie, čo má robiť. Ale ona nepovedala nič. Len sa prechádzala po triede.

Keď podišla k chlapčekovi, povedala: „Ty nechceš kresliť?“

„Chcem,“ povedal chlapček. „Čo budeme kresliť?“

„Ja neviem, uvidíme, až keď to bude hotové,“ povedala.

„A ako to mám nakresliť?“ opýtal sa malý chlapec.

„Prečo sa pýtaš? Nakresli to, ako chceš.“

„Aj akou chcem farbou?“

„Akou chceš. Keby každý nakreslil to isté a vyfarbil by to rovnakými farbami, ako by som potom vedela, kto čo namaľoval, a ako by som rozlíšila obrázky?“

„Neviem,“ odpovedal chlapček.

A začal kresliť kvet. Bol červený so zelenou stonkou.

Preložené z https://www.elmscourse.org/.../Reader_Session_16_The...

Vďaka za inšpiráciu Děti jsou taky lidi

Fotografia: Dragos Gontariu/Unsplash