Každý rok si spomeniem na túto krčmovú scénu z filmu Kapitán Dabač. Zdá sa mi, akoby som tam videl veľa prototypov našej národnej povahy. Osamelý hrdina, čo sa mstí za stratu životnej lásky, ku ktorej sa nesprával najlepšie. Krčmár, čo bez problémov naleje aj fašistom. Gardisti, ktorým najlepšie chutí tá židovská slivovica. A k tomu mlčiaci nemeckí vojaci, ktorí v rámci vlastnej špeciálnej operácie prišli na výpomoc svojim slovenským ľudáckym kolegom...
Slovenské národné povstanie rozdeľuje i spája. Malo by nás viesť k tomu ako si vybrať tú hodnotovú stranu, ktorú vyznávame. Neverte tým, čo vás budú presviedčať, že sa dá stáť uprostred alebo údajne iba na tej svojej strane. Také reči možno zaberali, kým sme tu mali studenú hybridnú vojnu a nemali detonácie z bombardovania za humnami.
Dnes je na každom z nás, aby sme začali rozumieť lekciám, ktoré nám história ako učiteľka života nadelila. Ani v minulosti a ani dnes nie je rozhodovanie jednoduché, je spojené s rizikami a neistotou ako to skončí. Ale silnými rečami nezosilnieme, odriekanie a trápenie je posilňovňou každého charakteru.
Vo filmoch sa nestrieľa naozaj, smrť sa iba predstiera. Skutočné historické skúšky sa ale na nič nehrajú, môžu nás zaskočiť, využijú našu nepripravenosť alebo nedostatok informácií, no nikto nám nemôže vziať to privilégium slobodnej voľby a prevzatia zodpovednosti za svoje rozhodnutia, čím sa líšime od otrokov.
