Na svojej facebookovej stránke, ktorou sa snažím prinášať pozitívne posolstvá alebo iba ľudí aspoň na chvíľu rozosmiať a pobaviť, som zdieľal tento preložený text od Zsolta Fekete.
Čo keby ste si sľúbili, že sa ráno s ním rozlúčite len jednou vetou?
- "Buď dnes trochu šťastný!"
Nežiadali by ste ho, aby vám priniesol dobrú známku, aby poslúchal alebo bol ticho, len by ste povedali: "Buď dnes šťastný!"
Myslím, že v tejto jednej vete máte všetko, čo mu potrebujete odovzdať... všetko, čo vás prinúti počúvať a čakať, kým ho opäť objímete. Nezáleží na ničom inom, len na tom, aby bol šťastný. Žiť s úsmevom na tvári a vedieť, že nech sa deje čokoľvek, jediné, na čom vám záleží, je, aby bol šťastný. Pretože to najlepšie, čo mu môžete dať, je veriť mu, vedieť, že to všetko dokáže a aj keď sa niekedy niečo nepodarí, je to normálne. Rovnako ako vy.
Pretože aj ty robíš chyby, tisíckrát, ba priam nespočetne veľakrát, ale vieš, že byť šťastný je dobré. Pretože musíš nielen chápať, ale aj cítiť, že nie výkon robí človeka milovaným a že neúspechu vždy predchádza odvaha začať. Musíte ho milovať s rovnakou vierou, s akou on miluje vás, aj keby ste mali len chlieb s masťou na večeru. Pretože potrebuje cítiť, že má väčšiu cenu ako známka, a ak sa naučí byť v budúcnosti šťastný, verte mi, že ste svojmu dieťaťu dali všetko. Pretože šťastie nesúvisí s výkonom, nech si hovorí kto chce čo chce. Keď sa denne rozprávam s nešťastnými absolventmi, majiteľmi Lexusov a vrcholovými manažérmi, ktorí zarábajú päťciferné platy mesačne a nevedia nájsť svoje miesto v živote, musím si uvedomiť, že v ich duši sa niečo strašne pokazilo. Neodovzdávajte to ďalej!
Stačí, keď mu budete priať, aby bol šťastný, a objať ho, neuraziť ho, žmurknúť a on bude vedieť, že šťastie nie je nič iné ako láska sama.
Reakcie boli rôzne, aj také, že škola neslúži k tomu, aby tam deti boli šťastné, z toho sa nenaučia pripraviť sa pre trh práce. Len drilom a disciplínou z nich dokážeme vykresať správnych ľudí, ktorí sú užitoční pre spoločnosť... a tak ďalej. Potom som si prečítal kritiku najnovšieho návrhu ministerstva školstva, aby žiaci mohli prepadnúť iba raz. Prekvapila ma nielen tá kritika, ale aj samotný návrh odchádzajúceho ministra, keďže v jeho tíme som výrazne vnímal silný hlas po väčšej autonómii škôl, mnohí ma dokonca kritizovali za moje návrhy obmedziť používanie elektronických zariadení (vo zvulgarizovanej podobe zakázať mobily na školách), či obmedziť funkčné obdobia riaditeľov. A teraz ideme nariaďovať, koľkokrát môže žiak prepadnúť. Aby sme si rozumeli, žiaci by prepadať nemali, ale k tomuto stavu musí dospieť každá vzdelávacia inštitúcia vývojom a dobre nastaveným vzdelávacím programom, tak ako aj k objektívnemu ohodnoteniu práce žiaka a používaniu efektívnych metód vyučovania, ktoré motivujú k štúdiu. Skratky cez regulovanie v zákonoch nemusia priniesť žiadaný efekt, ak samozrejme, to nerobíme iba preto, aby sme si vylepšili celosvetové štatistiky, kde máme v rámci neukončeného vzdelávania nelichotivé výsledky.
Ale týka sa to aj nás, rodičov. Ruku na srdce, koľkí sa snažia svoje nenaplnené ambície pretaviť v "potlačení" svojho dieťaťa do kariéry podľa vlastných predstáv. Ale my nebudeme žiť ich životy, máme ich viesť k tak ťažkému sa rozhodovaniu, prebraniu zodpovednosti za vlastný výber, lebo iba tak budú skutočne slobodné. Ako aj šťastné, lebo skutočne slobodný človek sa na všetko, čo mu život prinesie pozerá ako na príležitosť zmeniť seba i svet, čo ho napĺňa láskou k sebe i k ostatným.
