To mi napadlo ako prvé, keď minister P. Plavčan vyhlásil, že bude naďalej ponechaný zvýšený normatív pre školy pod 250 žiakov. Pamätám si, ako ani mne sa to spočiatku nepáčilo, keď som tento zámer prvýkrát počul. A nie preto, že som celú svoju prax pôsobil na škole s menej ako 250 žiakmi. Nepáčilo sa mi to najmä preto, lebo takéto vyhlásenia a zámery vždy logicky narazia na odpor, ale čo je najdôležitejšie, opäť zas rozdelia pedagogickú verejnosť. A to podstatné nám potom uniká - nastavenie skutočne spravodlivého financovania regionálneho školstva.
Ak by som chcel túto tému hneď na úvod jemne nadľahčiť, tak možno ministerstvo naznačuje cestu akou sa vzdelávacie inštitúcie majú uberať - všetky školy by mali ísť pod 250 žiakov, navýšia sa financie, učiteľ bude mať viac času na menej žiakov. Ale teraz vážne, poďme sa pozrieť na reálne čísla.
Máme 2103 základných škôl, zvýhodnený normatív má 1447. Čiže nám ostane znevýhodnených 659 škôl, čo je 31% percent. Ostatných 69% ho bude mať môcť naďalej vyšší, ako je stanovený príspevok na žiaka. Máme 1021 škôl do 150 žiakov a tieto školy dostávajú na žiaka 1,495 normatívu. Považujete za normálne, že polovica škôl (presne 48,5%) na Slovensku dostáva takmer 1,5 krát viac na žiaka ako zvyšok? Je spravodlivé, keď štát vynakladá na 60 793 žiakov 1,5krát vyšší normatív (a na ďalších 82 361 tiež o niečo vyšší) ako na zvyšných 290 161?
Zdroj: CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR
Alebo ešte presnejšie - na 60 793 žiakov ide základný normatív po 2 352,30 €, na 82 361 žiakov ide normatív v závislosti od počtu od 1 573,45 do 2 352,30 € (čím menej žiakov, tým vyšší normatív) a na zvyšných 290 161 žiakov ide po 1 573,45 €.
Je spravodlivé, keď na tretinu žiakov vynakladá štát viac ako na zvyšné dve tretiny? Veď už podľa Správy o stave školstva z roku 2013 malo približne 24 percent základných škôl menej žiakov ako 37 žiakov. A na 220 základných školách, čiže na každej desiatej, je počet žiakov do 20.
Ak budete namietať, že to nie je diskriminačné, tak si ukážme pár príkladov z praxe:
Na fyzike, chémii, ktoré učíme cez praktické cvičenia a pokusy, sa snaží učiteľ pripraviť stoly, pomôcky, pracovné listy, chemikálie nie pre 8 – 10 žiakov, ako v tých zvýhodnených školách, ale pre 25 – 28, zaujať ich pozornosť, zabezpečiť bezpečnosť.
Na matematike, slovenskom jazyku a iných nedelených predmetoch máte nie desať, dvanásť, ale rovno 25 a viac. Koľko pozornosti sa ujde jednému dieťaťu? A k týmto dajme tomu 20 bežným žiakom priraďme troch, štyroch ďalších, ktorí vyžadujú zvýšené úsilie učiteľa pre ich poruchy, ochorenia, integráciu a podobne. Skvelá práca, ktorá nie je ani ohodnotená osobným príplatkom, lebo veď normatív je len základný, niet z čoho.
Mať dnes v škole 250 - 350 žiakov je čo sa financií týka takmer tragédia. Veď v prepočte na učiteľa je výhodnejší počet žiakov 200 ako 250 - 350. Ako môžete motivovať pedagógov, keď im nedokážete dať ani pár eur osobného za vedenie predmetovej komisie, za poobedňajšie aktivity, za správu počítačovej učebne, za vedenie knižníc, kabinetov, učební, za výsledky v súťažiach... Jednoducho za nič.
Takže aké má byť riešenie? Odstrániť túto diskrimináciu veľkých škôl, kde chodí väčšina našich detí. Nie sme tak bohatý štát, aby sme si mohli dovoliť financovať malé školy, ktoré pôsobia v blízkosti tých väčších. Myslím si, že musíme brať do úvahy to, keď je takto financovaná malá škola v menej dostupnej oblasti, kde by malé deti museli dochádzať niekoľko kilometrov, alebo sú takto financované viaceré malé školy v jednej oblasti, kde zriaďovateľ nedokáže prijať rozhodnutie a situáciu zracionalizovať. Toto by dokázal v spravodlivo nastavenom normatíve riešiť napr. koeficient dopravnej dostupnosti - ak existuje dnes funkčná autobusová linka, ktorá deti dokáže za 15 minút doviezť do školy v susednej dedine, nie je predsa nutné mať školu. Veď napokon čas odchodu autobusu sa vo verejnom záujme dá posunúť. Umožnilo by to prežiť zároveň malým školám, kde je priveľká vzdialenosť pre dochádzanie najmä menších detí.
Racionalizácia siete škôl je nevyhnutná tak v základnom, ale rovnako (ak nie viac) aj v strednom školstve. Ale rozumná racionalizácia, ktorá bude prebiehať až po nastavení spravodlivých kritérií aj pri financovaní a postupnými krokmi.
V závere mi ostáva len zopakovať názor, ktorý tu už dlho zaznieva a je potrebné ho viac hovoriť nahlas. Ak máme ostať pri tomto spôsobe financovania – a osobne by som si dovolil byť proti vytváraniu opäť nejakého nového spôsobu, ktorý sa nám môže zvrhnúť na rovnaký hybrid – tak musíme prejsť od financovania školskej infraštruktúry k financovaniu vzdelávacích potrieb detí. A tomu podriadiť všetky kritéria. Za jednu vyučovaciu hodinu pre jedného žiaka štát dnes základnej škole platí 1,77 €. Skúste nájsť na trhu vzdelávací kurz za takú cenu! (Pre porovnanie: automechanik v lacnejšom servise si za to, že sa venuje vášmu autu, vypýta 10-krát viac.) Spoločensky a následne i politicky sa musíme rozhodnúť, že ak chceme financovať vzdelávanie žiaka, normatív treba zvýšiť veľmi výrazne. Na to bude treba viac peňazí zo štátneho rozpočtu. A nielen to. Tie peniaze bude treba dať tam, kde sa vzdeláva dieťa. Nebudeme si môcť dovoliť nerešpektovanie hodnoty za peniaze a dopustiť akékoľvek odlievanie peňazí tým správnym ľuďom.
Tak aká perspektíva sa vám viac pozdáva? 1,77 € na vzdelávanie v súčasných podmienkach a kvalite, alebo napr. 5 € za vzdelávanie v podstatne iných podmienkach a s potenciálom na rast kvality. Rozhodnutie je na nás všetkých.
