Raz prišla za Bohom žena. Chrbát mala prehnutý pod váhou veľkého vreca, hlavu sklonenú dopredu a pohľad mala upretý a úzkostný.
- Si unavená, milá žena? - spýtal sa Pán ustarostene. – Zlož si bremeno z pliec, sadni si a odpočívaj.
- Ďakujem, ale nemôžem tu sedieť, dlho tu nezostanem, - odmietla žena. - Len sa spýtam a hneď sa musím vrátiť! Aby sa niečo nestalo, kým budem späť. To by som si nikdy neodpustila!
- Prečo nie si pripravená si odpustiť?
- Ak by sa niečo stalo môjmu dieťaťu. Len som ťa prišla poprosiť: Pane, dozri naň a ochraňuj ho!
- Veď to robím, - povedal Pán vážne. - Dal som ti niekedy dôvod pochybovať o mojej starostlivosti?
- Nie, ale... v tom živote je toľko nebezpečenstiev, pokušenia, prudkých zákrut! A má taký vek, všetko chce vyskúšať, všade zapadnúť, vo všetkom sa nejako presadiť. Veľmi sa bojím, že ho to stiahne, udrie a ublíži mu.
- No nabudúce si dá väčší pozor, lebo na vlastnej koži sa naučí, čo je to bolesť, - odpovedal Pán. - Toto je veľmi dobrá skúsenosť! Prečo ho nechceš nechať sa to naučiť?
- Pretože ho chcem ochrániť pred tou bolesťou! - zvolala matka. – Vidíš, vždy so sebou nosím vrece slamy, aby som to prikryla tam, kde by mohol spadnúť.
- Ale môže spadnúť kdekoľvek... - odpovedal Pán zamyslene. - Môže dokonca spadnúť z vlastnej postele, však?
- No áno... Ale je také príslovie - "daj tu slamu, padnem na ňu." Tak sa ho snažím chrániť.
- A teraz chceš, aby som ho zo všetkých strán prikryl slamou? Dobre. Pozri!
A Boh hneď vytvoril obrovskú kopu slamy a hodil ju do sveta. Všetky steblá zasiahli cieľ presne: okolo syna ženy vytvorili prstenec, ktorý ho chránil pred všetkými nebezpečenstvami, pred všetkými problémami, pred všetkými pokušeniami a zároveň ... i pred životom. Žena videla, ako sa jej syn snaží pohnúť, slamky odsunúť, dostať sa cez ne, no všetko márne: každé steblo sa pohlo s ním, pripravené, keby niečo, zmierniť akýkoľvek úder. Syn behal okolo, pokúšal sa zlomiť steblá slamy, niekedy upadal do zúfalstva, potom do zúrivosti. A napokon odkiaľsi zohnal zápalky a slamu podpálil. Vypukol plameň a celý obraz bol pohltený dymom.
- Synček môj! - skríkla žena. – Idem ti pomôcť!
- Chceš hodiť do ohňa ešte ďalšie steblá? - spýtal sa Pán. - Maj na pamäti: čím viac slamiek rodičia priložia, tým silnejšia je túžba preraziť ich za každú cenu. Ak sa to nepodarí, človek môže úplne premrhať svoj život. Nebude predsa vedieť, čo je bolesť a čo sloboda voľby...
- Ale to nemôžem dovoliť! - vzlykala žena. - Moje vrece slamy ho chráni!
- Myslíš si, že je to vrece slamy, ale mýliš sa, - odpovedal Pán.
- V skutočnosti je to vrece problémov. Všetky hrôzy, ktoré vidíte, všetky strachy, ktoré vo vás prežijú, všetky obavy, ktorými ste naplnení, sú v tomto vreci. Všetko na čo myslíte a čím sa trápite, získava na sile a rastie, pretože tomu dodávate silu. Preto je tvoje bremeno také ťažké a tvoj chrbát unavený... Nechaj to vrece, daj svojmu synovi slobodu a ja sa o neho postarám a ochránim ho!
Preložené z https://lnk.sk/fmej