Tento príspevok je reakciou na konkrétny článok denníka SME s názvom „Rozhodujú o grantoch, o ktoré sa aj uchádzajú. V slovenskej vede je to bežné“. Článok je o posudzovaní projektov Vedeckou grantovou agentúrou MŠVVaŠ a SAV – (VEGA). Autor článku ma počas tvorby článku oslovil telefonicky, na jeho otázky som odpovedal v dobrej viere. Bohužiaľ výsledný článok, rovnako ako procesy v pozadí jeho tvorby, zmenili môj pohľad na praktiky novinárov. Rozumiem, že spolupráca medzi novinárskou a vedeckou komunitou je nutná a obojstranne prospešná. Som si vedomý spoločenskej úlohy, ktorú novinári a novinárky plnia; vnímam ich čiastočne ako kolegov, aj preto si „z princípu“ platím predplatné iného média. Upozorňovať verejnosť na problémy v slovenskej vede tiež považujem za veľmi záslužnú činnosť. Pokiaľ je však informovanie vecne nepresné môže napáchať viac škody ako dobra. Aj preto sa snažím upozorniť a diskutovať túto situáciu, keď sa spolupráca zmenila na využívanie vyjadrení odborníkov pre selektívne kompilovanie obsahu. Moje sklamanie z celej situácie mi nedá nereagovať, aj keď si uvedomujem, že moje možnosti niečo v tejto oblasti pozitívne ovplyvniť sú obmedzené.
Prečo požadujem odstránenie môjho mena z textu článku
Článok „Rozhodujú o grantoch, o ktoré sa aj uchádzajú. V slovenskej vede je to bežné“ informuje o spôsobe fungovania komisií agentúry VEGA a polemizuje o etickom nastavení slovenskej vedeckej komunity. Autor článku interpretuje rozdiel v priemeroch hodnotení projektov podávaných členmi komisie od celkového priemeru hodnotení projektov (viď graf v článku) ako dostatočný dôkaz na polemiku o etickom nastavení „slovenskej vedy“. Robí tak napriek tomu, že všetci experti, ktorých oslovil mu ponúkali iné, menej škandalózne, interpretácie tohto rozdielu. Ja, ako jeden z oslovených, som sa mu tiež snažil vysvetliť tieto rozdiely telefonicky aj neskôr v emailovej komunikácii. Moje vysvetlenie vychádzalo z disproporčného zloženia komisie a posudzovaných žiadostí. Polovica členov komisie je zo Slovenskej akadémie vied (SAV) a druhá z prostredia vysokých škôl (VŠ), zároveň však SAV nemá šancu konkurovať početnosťou projektových návrhov VŠ. Kvôli dvojzdrojovému spôsobu financovania (ktorý opisujem nižšie) má SAV od VŠ odlišnú hranicu bodového hodnotenia, od ktorej sú projekty financované, čo spôsobuje heterogenitu, ktorá robí tieto dva priemery neporovnateľnými.
Autor na to v následnej emailovej komunikácii reagoval takto: „Polovičné zastúpenie SAV v komisii nemá žiadnu súvislosť s grafom v texte, ale toto nepochopenie pripisujem tomu, že ste článok nečítali a tým pádom ani nevideli graf.“
Do istej miery rozumiem, že autor článku považoval túto informáciu založenú na dátach za „spoľahlivejšiu“ a zrejme preto ignoroval názory oslovených. Takýto postup však predstavuje veľmi zlú prax, pretože porovnávanie dvoch priemerov, bez porozumenia toho ako vznikali v praxi často vedie k zavádzajúcim záverom (pozri napríklad Simpsonov paradox).
Chápem, že toto je chyba, ktorá sa občas prihodí, hlavne ak musíte publikovať v časovom strese. Prečo však nemám pochopenie je, že keď autorovi žiadny z oslovených expertov neposkytol dostatočne „škandalózne“ vysvetlenie spomínaného rozdielu v priemeroch, rozhodol sa zakonšpirovať vetou: "Vylúčiť ani dokázať sa nedá ani kolegialita členov komisií alebo to, že sa niektorí členovia komisie na hodnotení dohodnú."
Pre tento záver v texte nenachádzam žiadnu oporu. Neviem ako v kariére žurnalistu, ale na kariéru vedca by takýto prešľap v publikovanom článku mal dlhodobý negatívny vplyv. To je prvý dôvod, prečo sa necítim komfortne, keď vidím moje meno v tomto článku.
Selektívne informovanie - moc novinára
Druhým dôvodom, prečo som požiadal o vypustenie môjho mena z textu článku je, že takto skompilovaný obsah bol použitý na očiernenie, ako píše nadpis „slovenskej vedy“, či konkrétnych kolegov. Nedostatočné porozumenie kontextu financovania „slovenskej vedy“ vedie k tomu, že článok vyčíta kolegyni zo SAV niečo, čo od nej systém riadenia a financovania SAV očakáva. Pre pochopenie mojej námietky je potrebné povedať niečo viac o tom ako VEGA funguje.
Grantová agentúra VEGA, ktorej sa článok venuje vznikla spoločnou dohodou MŠVVaŠ a SAV v roku 1996. Financovanie SAV predstavuje samostatnú rozpočtovú kapitolu, oddelenú od financovania MŠVVaŠ. SAV sa tak rozhodla, že časť svojho financovania bude vkladať do VEGA a prerozdeľovať prostredníctvom projektov hodnotených komisiami. V prostredí dlhodobého podfinancovnia SAV však dnešné inštitucionálne financovanie ústavov SAV obsahuje dve hlavné, účelovo-viazané položky: mzdové prostriedky a prostriedky na iné tovary a služby. Prakticky celé prostriedky na iné tovary a služby zhltne zákonná povinnosť zamestnávateľa prispievať na stravovanie zamestnancov vyplývajúca zo Zákonníka práce. Na bežné náklady spojené s výskumom, ako napríklad nákup tonerov a papiera do tlačiarní, literatúry, techniky, alebo účasti na konferenciách zostávajú už iba prostriedky alokované v projektoch VEGA. Alokovanie finančných prostriedkov na jednotlivé VEGA projekty SAV nevychádza z plánovaných aktivít, či plánovaného rozpočtu ako tomu je v prípade projektov VŠ, ale je počítané vždy na ďalší kalendárny rok na základe počtu riešiteľov projektu a rozpočtových možností SAV na daný kalendárny rok. Cez VEGA projekty sa na SAV prerozdeľuje financovanie bežných činností. Každý zamestnanec SAV, tak prakticky musí byť v projekte VEGA a raz za čas ho aj viesť ako vedúci. Zároveň sa očakáva, že si adekvátne svojmu zaradeniu „odslúži“ svoje funkčné obdobia v príslušnej VEGA komisii. V tomto spočíva zásadný rozdiel medzi SAV a VŠ. Kvôli polovičnému zastúpeniu SAV v komisiách, si prakticky každý vedecký pracovník odslúži svoje funkčné obdobia vo VEGA komisii, zatiaľ čo pre pracovníkov VŠ je šanca, že sa do jednej z komisii dostanú relatívne malá, pretože na VŠ pracuje viac pracovníkov v jednotlivých vedných oblastiach, ktoré pokrývajú.
Autor článku vyčíta členom komisie VEGA, že sú zároveň aj vedúcimi projektov podporených agentúrou VEGA. V prípade členov komisie zo SAV, je táto výčitka nepochopením kontextu, ktorý som sa mu snažil počas nášho telefonátu vysvetliť a informácie si autor mohol aj dohľadať vo verejne dostupných dokumentoch. Autor článku, tento kontext ignoruje, keď v rozpore s ním, vznáša výčitku voči kolegyni zo SAV, ktorá mu poskytla vyjadrenie aj v texte článku. Keď som ho na to upozornil v emailovej korešpondencii reagoval vetou:
„Dokonca vy ste ani projekt VEGA nemali, čiže na Vašu osobu ani článok v ničom nevrhá zlé svetlo.“
Ako keby moja nespokojnosť so selektívnym informovaním bola oprávnená iba v prípade, keby na mňa článok vrhal zlé svetlo. Je bežné, aby novinári zamlčiavaním a neúplným informovaním vrhali zlé svetlo na nimi vybrané osoby? Na kolegyňu zo SAV vrhá článok horšie svetlo a vidíme, že autor článku si toho bol vedomý. Na mieste je otázka, či si uvedomoval aj to, že v prípade členov komisie zo SAV je to bežné a v praxi financovania SAV od nej aj očakávané. Tak či onak, ide o príklad selektívneho/neúplného informovania, ktorý vyústil do neopodstatneného očierňovania osoby. Opäť sa necítim komfortne, keď v tom istom článku nachádzam svoje meno, bez ohľadu na to, či som tou osobou ja alebo niekto iný.
Ale veď máme predsa Etické kódexy
Áno, aj denník SME má zverejnený svoj Etický kódex. Vyššie opísané problémy podľa môjho názoru porušujú jeho Základné zásady (článok II). Rozumiem však, že v tejto oblasti to je do istej miery vecou názoru a rozumiem, že môj názor je subjektívnym názorom človeka, ktorý nemá veľké skúsenosti s novinárskou praxou. Budem sa preto venovať procesným porušeniam tohto etického kódexu, v komunikácii medzi mnou, autorom a redakciou.
Prvým kontaktom bol spomínaný telefonát autora článku, v úvode ktorého sa predstavil ako novinár denníka SME, ale neinformoval ma o nahrávaní rozhovoru, ani úmysle citovať moje vyjadrenia. Etický kódex denníka SME (článok IV, bod 5) hovorí, že v prípade nahrávania ma na to mal upozorniť, body 6 a 7 hovoria, že autor nemusí poskytnúť rozhovor na autorizáciu, pokiaľ si z neho vyhotovil záznam. S prosbou o vypustenie môjho mena z textu článku a otázkou, či som bol nahrávaný bez upovedomenia (porušenie článku IV, bod 5), alebo citovaný bez upozornenia, či vyhotovenia záznamu (porušenie článku IV, body 6 a 7) som sa v zmysle článku VIII Etického kódexu obrátil na šéfredaktorku. Bohužiaľ, aj po piatich týždňoch zostávam bez odpovede.
Keby bolo viacej času
Celá situácia je smutná aj kvôli tomu, že po dlhšej dobe bola verejnosť znovu-upozornená, že existuje niečo ako Agentúra VEGA. Napriek mnohým neduhom VEGA predstavuje jeden z kľúčových elementov financovania slovenskej vedy. Každý výskumník, ktorý pôsobil v slovenskom akademickom prostredí ju pozná (na rozdiel napríklad od rozpočtom väčšej Výskumnej agentúry). Ide o súčasť existujúcej infraštruktúry, ktorú je potrebné reformovať, ale nie rušiť. Vecí, ktoré by sa dali zlepšiť sa od vzniku VEGA nazbieral dlhý zoznam. Zverejňovanie posudkov v neanonymnej podobe, ako navrhuje autor článku, by však určite bol krokom späť. Zatiaľ čo samosprávne rozhodovanie o podporení projektov, kde výskumníci sú členmi komisií rozhodujúcich aj o ich projektoch, je úplne bežná prax nielen na Slovensku. Naopak zverejňovanie posudkov na projekty či články v neanonymnej podobe je praktika používaná zriedkavo a v špecifických kontextoch. Ak by k takémuto kroku Predsedníctvo VEGA pristúpilo, pravdepodobne by si tým vyslúžilo ďalší článok s bombastickým nadpisom končiacim: „V slovenskej vede je to bežné.“ Dopad na skvalitnenie posudzovacieho procesu si však netrúfam odhadovať.
Takmer určite by však pomohlo keby sa Štatút VEGA upravil tak, aby členov komisie VEGA na nové funkčné obdobie nevyberala existujúca komisia. Výber nových členov by mohol prebehnúť „modernejším“ spôsobom, napríklad zverejnením výzvy a následným výberom na základe kvalifikačných predpokladov. Na pohľad detailná úprava Štatútu VEGA, by mohla v horizonte jedného funkčného obdobia viesť k spestreniu obsadenia jednotlivých komisií a v konečnom dôsledku ku skvalitneniu posudzovacieho procesu. To je iba jeden príklad toho, čo by si kvalitná žurnalistická práca mohla všimnúť.
O tom, čo by sa dalo zlepšiť na posudzovaní VEGA projektov, by sa dal napísať oveľa dlhší blog, ale v tomto príspevku na to nie je priestor. Reformovaniu procesov v prostredí slovenskej vedy som sa pred zhruba dvomi rokmi rozhodol venovať väčšinu svojho pracovného aj súkromného času ako riaditeľ Ekonomického ústavu SAV. Tento text však je mojou reakciou ako osoby a vedca, nie ako riaditeľa ústavu SAV. Ako vedec som túto vec komunikoval s najbližšími kolegami a až moc často som dostával odpoveď typu: „čo sa čuduješ, to sú bežné praktiky“. Absencia jasného odmietnutia obsahových či procesných chýb, zo strany autora či redakcie, bohužiaľ, dávajú kolegom za pravdu. Ako osoba, ktorá si platí predplatné z princípu, aby podporil nezávislú a kvalitnú žurnalistiku sa cítim podvedený. Veľmi ťažko sa mi bude reagovať na budúce dopyty od novinárov.
