Veľa krát sa spolu počas roka stretli, zabávali a postupne spoznávali. Slečna Watson miluje svoju prácu v obchode, kde predáva. Je schopná pre prácu veľa obetovať a v práci je najlepšia. Často ide úplne na doraz a takéto úsilie sa potom odráža v nedostatku voľného času potrebného na relax, priateľov a dobitie bateriek do ďalšieho dňa. Podarilo sa mu pár krát ju uniesť z toho pracovného zajatia a strávili spoločne príjemný deň v spoločnosti nespútanej prírody. Na výletoch sa bavili dlhé hodiny na rôzne témy. Od príbehov zo života, až po pracovne úspechy. Čím viac ju spoznával, tým viac ho priťahovala. Vtedy to ešte nevedel presne pomenovať, ale pri každom ďalšom stretnutí sa jeho pocity k nej prehlbovali a začal chápať čo sa deje. Zamiloval sa. Doteraz však nenabral odvahu jej to priamo do očí povedať. Vianoce sú výborná príležitosť pre takých nesmelých a zamilovaných. Vianočným darčekom jej chcel povedať čo k nej cíti a ako veľmi je pre neho výnimočná a dôležitá. Vianoce sa blížili a pomaly klopal Ježiško na dvere. Zostávalo len pár dní, začínal byť z toho nervózny a neistý. Dokáže využiť možnosť, ktorá sa mu v podobe Vianoc ponúka?
Na zimné obdobie bolo nečakane teplé predvianočné ráno a bol pripravený vyraziť na cestu domov. Hviezdy jasne svietili a mesiac sa potmehúdsky usmieval spoza oblakov. Na cestu sa tešil, pretože ho čakala príjemná spoločná cesta autom so slečnou Watson. Vyrážali z centra Prahy, kde sa k nim pridali ďalšie dve spolucestujúce. Cesta prebiehala výborne, všetci sa dobre bavili a rozprávali si príbehy zo života. Niekedy viac a niekedy menej zábavné. Presne také, ako ich sám život prináša. Začalo svitať a krásne veľké červeno-oranžové slnko sa pomaly predieralo spoza mrakov nad horizont. Slnko svietilo slečne Watson do tváre. V tom svetle vyzerala jej tvár nádherne, bez jedinej chyby, uhladená a maximálne sústredená na šoférovanie. V tej chvíli, keď sa na ňu pozrel, jej výraz tváre mu pripomenul Popolušku a vtedy prišiel ten nápad na ideálny vianočný darček. Bolo to ako obrovský záblesk v hlave. V tom momente vedel, že ten pravý darček sú tri lieskové oriešky. Presne také ako dostala Popoluška v rozprávke, ktorá beží rok, čo rok v televízii na štedrý deň a stále si nájde svojich verných divákov.
Vianočný darček mal vymyslený, ale kde v zime nájde tri lieskové oriešky s vetvičkou? Najskôr skúšal hľadať na internete nejaký obchod, kde by niečo také predávali, ale všetko bolo bezvýsledné a neúspešné. Jediné, čo sa mu podarilo nájsť na internete je fotka, ako vyzerajú oriešky, ktoré dostala Popoluška od Vincka v rozprávke. Nezostávalo nič iné, ako prejsť všetky obchody v širokom okolí. Chodil po meste a hľadal, no vôbec sa mu nedarilo. Nakoniec v situácii, ktorú považoval za stratenú, natrafil na malý obchodík v zapadnutej uličke. Nepamätal si, že by tam niekedy ten obchodík stál, ale mali lieskové oriešky a to bolo hlavné. Ďalším bodom bolo zohnať vetvičku a zvonovitý hnedozelený obal orechu. Úloha bola jasná, musí ísť do lesa a hľadať. Do zotmenia bolo dosť času, tak sa vydal do lesa nad mestom. Poznal miesta v lese ešte z detstva, na ktorých sa ako malé dieťa hrával rôzne hry a popritom občas spolu s kamarátmi zbierali lieskové orechy. Prehľadal mnoho stromov a aj zem pod nimi. Veľa krát to bolo predieranie sa medzi malinami, ktoré pekne bolestivo a nekompromisne pichali. V niektorých situáciách si dal radšej zimnú bundu dole a predieral sa medzi maliny len vo svetri. Čas ubiehal veľmi rýchlo a hľadanie nemalo konca. Na tom najneprístupnejšom mieste vo vysokej tráve sa mu podarilo nájsť pekné obaly orechov, ktoré by sa dali použiť. Pomyslel si, že už sa blíži k cieľu a darček začína dostávať konkrétnu podobu, ale v tom zbystril. Neďaleko počul šuchotanie v kríkoch a z vysokej trávy sa vynoril diviak. Mal to namierené priamo k nemu. Nepáčilo sa mu, že sa hrabe v jeho revíre. Rýchlo zbalil všetko čo mal dovtedy nazbierané a zobral nohy a bundu na ramena a utekal kade ľahšie a hlavne, čo najrýchlejšie preč z toho nebezpečného diviačieho územia. Diviak ho naháňal, ako zmyslu zbavený a on, ako zmyslu zbavený utekal. Chcel vyskočiť na strom, ale žiadny tam nebol. Vo chvíli, keď už nevládal, diviak ho dobehol a trochu pošteklil klami na zadku. Toto ho naštartovalo k väčšej rýchlosti. Zdalo by sa ako keby mal raketové motory v nohách. Nakoniec mu ušiel. Po tejto skúsenosti usúdil, že to čo mal nazbierané už bude stačiť na realizáciu darčeku. Cestou domov videl, ako slnko zapadalo za horizont a kreslilo nádherné obrazy na oblohe. Po príchode domov za pomoci fotky a ukoristeného materiálu vytvoril presnú kópiu troch orieškov pre novú Popolušku. Nakoniec ešte darček uložil do peknej drevenej krabičky na šperky akoby to bol najcennejší poklad. Darček bol hotový a pripravený na doručenie k jeho novému majiteľovi.
Po Vianociach sa vracal do Prahy a opäť cestoval so slečnou Watson. V aute s nimi cestovali dvaja spolucestujúci. Jedna mladá sympatická slečna a ešte mladší, sebavedomý a ambiciózny dvadsať ročný chlapec. Cesta už nebola taká výborná ako predtým. Bol nevyspatý a unavený po sviatkoch. Často počas cesty na chvíľu zaspal, ale aj tak mu to ubiehalo pomaly. Postupne sa blížili k cieľu a zostávalo posledných pár kilometrov a začala debata o tom, kto kde bude vystupovať. Zvyčajne vystupuje na okraji Prahy kde býva. Skalopevne trval na tom, že bude vystupovať až v centre, kde býva slečna Watson. Takto aspoň na sekundu budú spolu sami a bude mať chvíľku na odovzdanie darčeka. Tak sa aj stalo a tri oriešky zabalené v trojitom obale krabička - baliaci papier – darčeková taška odovzdal slečne, ako keby odovzdával tu najdôležitejšiu zásielku v svojom živote.
Keď sa prvý krát stretli od odovzdania darčeku vonku bol nádherný zimný večer a sem tam medzi nich zablúdila snehová vločka, ktorá potom dosadla nežne na zem. Mráz maľoval krásne obrazy na oknách domov a srieň kopíroval vetvičky stromov. V meste to vyzeralo akoby sa Perinbaba práve prevaľovala na druhý bok na svojej zázračnej perine. Obom bolo jasné, že pri prechádzke počas rozhovoru príde rad aj na vážnejšiu tému. Po celý čas bolo vo vzduchu cítiť napätie. Práve, keď prechádzali po nábreží Vltavy to už nevydržal. Nabral všetku odvahu a spýtal sa slečny Watson ako sa jej páčil vianočný darček. Jej odpoveď zo začiatku znela príjemne ako tichá hra na flautu, ktorej tóny sa jemne rozliehajú po sále. Darček ju potešil a povedala, že taký darček ešte nikdy v živote nedostala. Cítila sa aspoň na chvíľku, ako Popoluška v rozprávke. V tej chvíli bol na seba hrdý a veľmi rád, že sa mu podarilo darovať niečo tak výnimočné. Lenže potom nasledovali slová, ktoré človek nerád počuje. Zamilovať sa nie je možné na základe darčekov a rôznych prejavov náklonnosti. Dôležitou súčasťou zamilovania je iskra, ktorá skôr či neskôr musí prebehnúť medzi dvoma ľuďmi. Táto iskra naštartuje proces chemickej reakcie, ktorá sa volá oxytocín, čiže láska. V ich prípade ale tie iskry neboli vzájomné a nezmenil to ani darček. Predsa len za túto skúsenosť je vďačný. Spoznať tak výnimočného človeka a stráviť s ním príjemné chvíle bolo pre neho úžasné. Život však ide ďalej a musí ho brať taký, aký je a počítať s tým, že nie všetko v živote dokáže ovplyvniť a zmeniť. Takéto situácie, keď sa človek zamiluje do nesprávnej osoby sa v živote stávajú. Nie je prvý ani posledný komu sa to stalo. Každou takou skúsenosťou je silnejší a pripravenejší na tú pravú lásku, ktorá určite čaká niekde za rohom.
