Áno, je to absurdné. A nikomu to vôbec nepripadá divné.
Na Slovensku sú desaťtisíce používateľov invalidných vozíkov. A spôsob, ako ho získať, je navštíviť špecializovaného lekára, napr. neurológa, ktorý vám vystaví poukaz na pomôcku.
Za viac ako 20 rokov v oboru som žiaľ nezažil jediného lekára, ktorý by vedel kvalifikovane poradiť vozičkárovi, aký vozík zvoliť. (Na obhajobu musím povedať, že ide o natoľko zložitú oblasť, že to nie je ani v ich silách.) Problém je však v tom, že systém je takto postavený. Dokonca aj zdravotné poisťovne podráždene tvrdia, že pacient si nemá sám vyberať invalidný vozík, ale lekár určuje, čo potrebuje.
Ak vozičkár dobrú radu dostane, žiaľ je to väčšinou inšpirované korupčným/motivačným pozadím.
V číselníku zdravotných poisťovní je približne 160 vozíkov, z ktorých si lekár môže vybrať. Väčšina ľudí pravdepodobne dokáže rozlíšiť elektrický a mechanický pohon. Ale ďalej to už nie je také jednoduché. A akú pomoc má lekár? V poznámke v číselníku nájde kľúčové rady: "nosnosť 100 kg, šírka sedadla 39-48 cm".
Takáto poznámka je ale takmer na každej položke. Takže hádajte, podľa čoho si ho môžete vybrať?
Nejde o to, že by sme chceli rozlišovať medzi poctivými a nepoctivými lekármi, celý systém je zlý - jednoducho ani technicky neumožňuje správny výber.
Preto je nevyhnutné zrušiť toto korupčné podhubie najlepšie tým, že bude schvaľovaná len výška úhrady podľa jednotlivých skupín vozíkov. Užívateľ si sám v servisnom centre vyskúša a vyberie vhodnú variantu.
V čom by mohla spočívať zmena?
zruší motiváciu predpisovať vozíky s vidinou odmeny od patričného dodávateľa
dovolí užívateľovi vozíka doplatiť si na zvolený typ podľa vlastnej voľby (aj keď je vozík z terajšej vyššej kategórie)
uľahčí rýchlejšie dostávať na Slovensko svetové novinky, lebo dovozcovia budú musieť plniť len bezpečnostné a administratívne požiadavky ŠÚKLu (napríklad ako v Českej republike)
Mimochodom, táto téma zahŕňa ešte jednu oblasť. Všetci sme si zvykli na to, že v číselníku zdrav. pomôcok sú rôzne kategórie vozíkov.
Nie je problém pochopiť, že existuje delenie na mechanické a elektrické vozíky alebo kategória polohovacích vozíkov.
Nikdy sme ale nepočuli etické zhodnotenie faktu, prečo existuje kategória štandardných (oceľových) vozíkov, kategória odľahčených, semiaktívnych a ultraľahkých.
Vychádza to snáď zo spoločenskej „nebezpečnosti“? Teda kto sa nevie ozvať, dostane ťažký vozík?
Prečo by napríklad senior nemohol dostať aspoň ten odľahčený? (Už aj vzhľadom k svojej sile a kondícii.)
Kto chce reálne oceľový vozík? Nie je čas poslať na smetisko dejín ťažké vozíky, rovnako ako amalgámové plomby a klasické žiarovky?
