Pozrime sa do histórie sladenia. Predtým, ako sme poznali biely rafinovaný cukor, sa v Európe sladilo najmä medom, poprípade sušeným ovocím. Cukor bol pre nás neznámy až do začiatku jeho priemyselnej výroby v 19. storočí. Odvtedy sa rozšíril do celej Európy a získal, ako sladidlo, dominantné postavenie vo svete.
V dnešnej dobe s chemickým názvom sacharóza, by asi, ale veľa vody nenamútil. Prečo však poukazujem na chemický názov cukru? Pretože od začiatku 19.storočia sa na svete objavilo niekoľko alternatívnych ,,náhradných“ sladidiel a vždy boli za určitých zvláštnych okolností stiahnuté z trhu. Mnohokrát, len pre určité nepotvrdené podozrenia, že spôsobujú rôzne ochorenia od rakoviny až po demenciu.
Najzaujímavejší je fakt, že v dnešnej dobe poznáme kvalitné náhradné, ba aj prírodné sladidlá, ktoré sú niekoľkonásobne účinnejšie pri sladení a majú polovičnú kalorickú hodnotu. Uvediem azda najznámejší príklad Stéviu. Podľa nariadenia EP a rady 1333/2008 nie je možné označovať potraviny s týmto sladidlom názvami: stévia, rastlina stévia, extrakt zo stévie, prírodné sladidlo, prírodne sladené, sladené s prírodnými látkami či bez umelých sladidiel. Je vyslovene nutné ich označiť ako: sladidlo glykozidy steviolu alebo sladidlo E 960. Čo najmä v súčasnej dobe nevzbudzuje u ľudí dôveru- najmä pre nepopulárne označenie E alebo jeho chemický názov.
Predstavte si, že by z histórie mala dominantné postavenie ako sladidlo Stévia a teraz by sme objavili „sacharózu“, ktorú by sme museli v potravinách označovať ako E s príslušným číslom alebo priamo názvom sacharóza. Dokonca by sa šírili správy ako sa biely cukor využíva v chemickom priemysle na výrobu polyuretánových pien. Asi by ste sa jeho užívaniu bránili. Preto je pre mňa dôvod nepovolenia označovania sladidiel zo ,,stévie“ zvláštnosťou a mám obavu, že sa jedná o cukrárenskú loby.
Volám sa Miroslav Žiak a viem, že zdravý rozum je ten najlepší recept. S týmto heslom kandidujem do europarlamentu na kandidátke strany Sloboda a Solidarita s číslom 5.
