A niekto ocení aj dizajn vytlačeného menu. Sto ľudí, sto chutí. A predsa väčšina slovenských jedálnych lístkov vyzerá, ako by ich jedna mater mala.
Jedlo, vedľa neho čísla označujúce alergény, cena aj gramáž. Záplava čísel, akú som inde v Európe nevidel. Pobavilo ma, keď som počul francúzskych alebo talianskych vedúcich podnikov sťažovať sa na prílišnú administratívu. Poslal by som ich k nám. Už pohľad do menu by ich prekvapil.
V Španielsku sa nás čašníci po objednávke priamo opýtali na potravinovú alergiu. Vo Francúzsku sa nás pýtali – „veď vy ten croissant vidíte, načo je vám ešte uvedená gramáž?” . Slovenské zákony sú aj v tomto pápežskejšie od pápeža. Chápem, že ľuďom, ktorým škodí lepok, sa nechce zakaždým na čašníkovi vyzvedať, či v tom ktorom jedle lepok je. Zoznam alergénov v jedlách je pre nich dobrou pomocou. No u gramáže si taký istý nie som. Najmä napríklad v kaviarňach, kde majú zákusky vystavené a každý vidí, čo si objednáva – gramáž uvedená v menu je teda samoúčelná. Aj v reštauráciách môže byť zmätočná a je údajom, ktorý len málo prezradí. Vedia zákazníci posúdiť, či je to veľa alebo málo? Či je to váha v surovom stave alebo uvarenom? Či je to hmotnosť len mäsa alebo aj omáčky? Aj napriek uvedeným číslam, zákazník nevie.
Ak by som mohol, nechal by som to na trhu. Nech rozhodne zákazník, kam pôjde a čo na jedálnom lístku bude mať. Ak potrebuje zoznam alergénov, nech ide tam, kde ho majú. Keď chce vedieť, koľko dostane na tanier, nech si objedná z lístka, kde to je uvedené. No to, čo máme v menu, nech nepredpisuje zákon. Nechajme to na majiteľoch reštaurácií a zákazníkoch. Predsa zákazník je mysliaca bytosť a štát ho nemusí vodiť za ručičku. Aj to je súčasťou slobôd, ktoré máme.
Čo si vy si myslíte o slovenských predpisoch? Budem rád, ak mi napíšete svoje podnety na miroslav.ziak@strana-sas.sk.
