Názov expedície: Karol štvrtý.
Heslo: Aj trdlá chcú žiť.
Socka v Regiojet
Slnko sa od rána topí v zlate a ja v pote. Vstávam hodinu pred odjazdom vlaku, no i tak naň dobieham. V Leopoldove vidím kolegu, ktorý ide do práce opačným smerom. Stojí s týpkom v červenom tričku. Do Blavy prídeme načas. Neskorší vlak, s ktorým som chcel pôvodne ísť mešká 15min. Mám takmer hodinu do odchodu smerom Praha, motám sa teda po stanici. Drahá šla o deň skôr a bude ma kdesi vo veľkomeste čakať. Rozhodol som sa pred dvoma týždňami, že skúsim iného dopravcu, ako národného. Vyzerá, že vlak spoločnosti RegioJet je už pristavený na štvrtom nástupišti. Mám podozrenie, že je to spoj, čo prišiel z Komárna. Blíži sa čas odchodu. Rušňovodič v špinavom tričku sa prezlečie. Jeho kraťasy pripomínajú montérky. Tie si ponechá. Vlak vedúca je korpulentná blondínka v minisukni. Čosi debatuje z rušňovodičom. Asi kade má ísť. Môj vozeň je hneď prvý za rušňom. Vybral som si ako "socka" najnižšiu triedu. Ále čo, je na úrovni 2. triedy v štátnych železniciach. Už i prepojovacie dvere sú iné. S páčkou. V štandard triede je tlačidlo. Na sedadlách malá, 3dcl, fľaša vody Rajec. Robia ju asi len pre tohto dopravcu. Inde som ju nevidel. K dispozícii sú i časopisy. Internetová sieť funguje bez chyby po celý čas. Prepravca má vlastný Žltý portál. Filmy, hudba, rozhlas a nejaké jednoduché hry. Záchod ešte so šliapacou záklopkou. Hnus. Dosku otváram radšej nohou. Spoločnosť šetrí aj na uniformách. Sprievodca má síce ružovú košeľu, ale roztrhané rifle. Pravdepodobne však nerozumiem dnešnej móde. Polovica vagónu sú buzíci trieliaci do Prahy. Počkám, kým sa všetci usadia. Chyba. Moje miesto obsadila lesba. Má dúhovú šatku a náramok. Chcela asi sedieť s partnerkou. Poprosí má vymeniť sa. Čo mi zostáva? I tak sa nevenuje partnerke a počúva celý čas hudbu. Sedím teda do uličky vedľa nejakých Srbiek alebo kto sú. Oproti je babka cestujúca do Prahy. Statočne vydrží štvorhodinovú cestu. Za mnou sedí partia báb. S veľkou ružovou krabicou previazanou nebesky modrou stuhou. Dávajú si ju na kolená. Boja sa ju nechať v batožinovom priestore. Asi je v nej krehká torta pre pražskú oslávenkyňu. Vlak je odpravený načas. "Dámy a pánové, vítejte ve vlaku společnosti Regoijet z Bratislavy do Prahy. Náš vlak zastaví v stanicích Břeclav, Brno Dolní nádraží, ...", melie šéfka sprievodcov. Stevard, ako si hovoria, chodí po sedadlách s tabletom. Nekontroluje každému lístok. Iba študentom kartu ISIC. Lúštim si krížovky. V Břeclavi prístupia dve Rakúšanky. Hlučné, no chvalabohu zle si sadnú. V Brne ich babka s vnúčatami pošle preč. Tí ale krákajú ako mladé vrany tiež. Ani sa poriadne nerozbehneme a zasa stojíme v Brne-Židenice. Spoj jachá cez mne známe Blansko. Hľadám na kopci penzión U Raichu, kde sme bývali pri dobíjaní Moravského krasu. V Českej „Trúbovej“ obiehame Valašský expres trieliaci rovnako do Prahy zo Žiliny. Sme ale rýchlejší. Zábava je sledovať ľudí vedľa v súprave. Pozerám film Deň blbec. Ani ho nedopozerám. Je to somarina, ako nejaký zakomplexovaný trtko objaví s pomocou kriminálnika svet alko radovánok a kuriev. Do matičky českých zemí prídeme načas. Na stanici stojím vo fronte na lístky. Kupujem dva trojdňové. Trocha dezorientácie a konečne vbehnem do správneho vchodu metra linky C. „Stanice Muzeum. Přestup na linku A“. Ponorím sa hlbšie pod zem. V Dejvicích vyjdem na svetlo božie. Neisto kráčam k námestiu. Vidím tenisky, aké nosí žena. No zakrývajú mi ju reklamné pútače. Prejdem za a na lavičke sedí moja láska. Zvítame sa po dvoch dňoch a ideme sa najesť do „Proklatě dobřého kuřetě.“ Chystajú menšie porcie ako McDonalds. Nápoj si čapujeme sami. Inak je to v podstate rovnaké rýchle občerstvenie. Unikum je bloček, ktorého kód slúži ako vstup do záchodov. Obaja zakuckaní od omáčky ideme na električku č.18. Vystúpime o dve zastávky na Malostranskej. „Přestup na linku A“. My sa vydáme pešo k najužšej pražskej uličke. Orientačný zmysel ma nesklame a zakrátko sme pri nej. Je úzka, že prdel černošky by sa do nej nevošla. Prechod uličky riadi semafor. Vedie len k reštaurácii Čertovica. Väčšina ľudí sa na jej konci otočí a idú hore. Ľudia sa však chcú fotiť a blokujú jednosmernú premávku. Ani my nie sme výnimkou.
Trdelníkovo
Presúvame sa k slávnemu Kájovmu mostu. Nazrieme do umelej stoky menom Čertovka. Nevesta sa dolu fotí a obstarožný chlapík opravuje múr. Predtým než prekročíme rieku ideme opačným smerom k mýtnej bráne. Žena by šla hore, ale hovorím jej, že sú i vyššie objekty v Prahe, kde pôjdeme. Sme teda na moste, ikonou a obrazom Mater urbium. Aj so svojimi maliarmi portrétov (ako sa všetci portrétisti uživia?). Praha je už veľkomesto so všetkým, čo k nej patrí a stráca čaro histórie. „Ľudí ako na Václaváku“ nie je len fráza, ale smutná realita. Na moste, ba v celom centre sa nedá poriadne ani vyfotiť. „Matička stovežatá. Vidíš to?“, pomyslím si. Všade davy ľudí. Ja si pamätám Prahu z čias boľševika ako hanblivú, polonahú dievčinu. Teraz je z nej predajná šľapka, ktorú obrába celý svet. Ale udržuje sa stále krásna a lákavá. I sochy na moste strácajú renováciou čaro. Nie sú už čierne, ale pieskové. Tie pôvodné na ňom už snáď ani nie sú. Čierni sú v meste iba černosi, ktorí robia pltníkov a ponúkajú Hop on-Hop off prehliadky. I v reštikách sú cudzinci ako obsluha. Veľa Indov napríklad. Bohužiaľ i Slovákov. Sklamaní prejdeme na druhú stranu Vltavy. Pokúsime sa o akú-takú fotku so sochou, ale je to takmer nemožné. Po Karlovej ulici mierime do centra. Ulica je okrem masy ľudí obsypaná trdelníkmi. Pečivo zo sladkého cesta plnené kade čím, hlavne zmrzlinou, ovocím a šľahačkou prežíva v uliciach hotovú hystériu . Ak sme cestou na Vaclavák nenarátali 30 stánkov, tak ani jeden. Je to otravné, pretože sa striedajú len trdlá a suveníry. Trdelníky nie sú snáď len v podzemí pražskej čistiarne. I keď možno nestrávené zvyšky by sa našli. Smejem sa nad ľudskou blbosťou, pretože niečo ako staročeský trdelník neexistuje. Je to ako Piešťanský gyros. Zastavíme sa v presladkom obchodíku Sweet Candy Prague. Deťom by sme hneď zobrali gumených pavúkov a lebky, no neriskujeme roztopenie. Navigácia pomôže k Staromestskému námestiu. Ale stačilo by sledovať dav ľudí. Vlastne aj preto som zistil, že sme mimo trasu.
Pod orlojom čaká už 20 minút pred celou hodinou ďalšia kopa ľudí. Tlačiť sa s nimi nebudeme, kúpime si na treťom poschodí lístky do radnice. 250 kačenek na osobu. Pani je hneď zhovorčivejšia, keď počuje príbuznú reč. Po širokom chodníku stúpame na vežu. Na poslednom úseku sú točivé schody a premávku o5 riadi semafor. Nie každý pozná farby a tlačí sa hore na červenú. Vnútri veže je dusno ako v indickej base, našťastie hore na vyhliadke fúka. Upútajú ma obrie plyšové pandy, krtko ako živé sochy. Chlapík sa do obleku nasúka, druhý mu tam pustí vzduch, aby nezgegol z tepla. Stoja na mieste a ľudia sa s nimi fotia. Nepatria do tohto krásneho starobylého mesta, je to čudné. Obzrieme aj vnútro radnice. Škoda, že sme si nevzali sprievodcu. Môžeme sa pripojiť k Číňanom. Existuje však ešte lepšia vec. Na mobilný telefón je možné stiahnuť aplikáciu, ktorá slúži aj ako sprievodca. Okrem toho, že je lístok lacnejší, dá sa stiahnuť komentovaný sprievod. To sme sa dozvedeli až za dva dni. Do podzemia už nejdeme, museli by sme čakať na živého sprievodcu. Vypadneme o5 do tepla vonku. Po ulici idú hare krišnovia a spievajú dokola tú svoju mantru. Jeden nám núka knihu. Keď odmietame, natŕča ruku a chce prispieť na mierový pochod. Je akýsi neodbytný ako drzý nápadník a stále sa pri tom usmieva. Sprevádzajú nás až k Prašnej bráne. Masážne salóny praskajú vo švíkoch. Naopak, novootvorené múzeum Madam Tussauds zíva prázdnotou. Podobný pokus s voskovými panákmi už v Prahe skrachoval pred piatimi rokmi. Teraz predávajú čokoládu. Za Prašnou bránou sa zvrtneme doľava k ulici Na Příkopě. Ulica patrí medzi 20. najdrahších na svete a šopohlikom má čo ponúknuť. Je na nej napríklad najstarší obchodný dom v Česko-slovensku a predajňa najstaršieho hračkárstva na svete Hamleys. Nečudujem sa, že priťahuje kľačiacich žobrákov s požičanými palicami. Pred Národní bankou spieva vyslúžilá diva. Tento víkend je ulica ozdobená zástavkami Dúhového pochodu. So ženou nás zaujmú zelené kolobežky. Hovorí mi, nech nejakú vyskúšam. „Ale tie kolobežky nebudú zadarmo.“, vravím jej. Presvedčí ma a skúšam pridať plyn. Nič. Ani necukne. Na internete si neskôr vyhľadám, že naozaj treba platiť za používanie 2 Kačky za minútu. Plynule prejdeme na Václavské náměstí, ľudovo Václavák. Je to bijúca tepna veľkomesta. Študent príšerne spievajúci Cranberies sa sprevádza „španielkou“. Skrytý je v arkáde obchodného domu, aby ho asi nikto nevidel a hlavne nepočul. Načo tam potom stojí a ujúka? Odpočinieme si na lavičke pred svätým Václavom. Cudzokrajná pipulenka nás vyfotí. Na návštevu Národního muzea je neskoro. Sadneme na električku č.9. „Příští zastáfka: Národní divadlo.“
Ráj zmrzmliny to napohled
Náhodou sme objavili cestou Zmrzlinový salon. Davy stojacich ľudí dávali tušiť, že v nej ponúkajú dačo výnimočné. A sklamaní sme neboli. Zmrzlináreň je na ulici Národní neďaleko divadla. Platí sa zvlášť obsluhe pri malom pulte. Urýchľuje sa tým predaj. Ako vo väčšine Čiech berú aj platobné karty. V ponuke sú tri veľkosti zmrzliny. Už Medium porcia je mega veľká, ako asi 4 kopčeky. Nepredávajú totiž kopčeky, ale čašníčky lopatkou nakladajú do kornútiku. Na výber sú klasické talianske zmrzliny alebo ovocné sorbety. Lízal som vynikajúcu Mojito a k tomu ešte Maracuja. Cena za medium 75Kč (3Eur), čo zodpovedá cene a kvalite. Žena si dala pistáciu a lesné ovocie. Musel som spraviť jej fotku, pretože zmrzlina bola väčšia ako tvár mojej drahej. Ľadové pokušenie nás osviežilo a vlialo do našich unavených nôh energiu. Zároveň sme ju mali ako večeru. Farebne oblečený transvestita v modrých rifľových trenkách a striebornej kabelke mi pripadá veľmi smiešny. Šedivé dlhé vlasy s okuliarmi. Na zmenu pohlavia zjavne nemá. Chudák. Naozaj to nemá v hlave v poriadku. Neodsudzujem ho, len konštatujem holý fakt. Lížuc nekonečnú zmrzlinu kráčame k divadlu a na Slovanský ostrov. Vltava je plná lodičiek a rada na šliapacie vodné bicykle alebo pramice je ešte aj o pol ôsmej. Voláre domov, či sú baby v poriadku. Prejdeme sa po Moste légií na Strelecký ostrov. Je tam koncert dúhových a nepochopených Pride. Nič proti nim, ale trocha to preháňajú. Nie je s kostolným poriadkom manželstvo rovnakého pohlavia. A ešte ich v tom podporovať? Oblbujú s tým aj decká, ktoré ešte len hľadajú sami seba. Vedia puberťáci, o čom pochod je? Môj tato by teplošov vyriešil radikálne a pohádzal ich do Vltavy. Tak to zasa nie je správne. Človek so skutočnou poruchou chromozómu X sa hanbí za svoju chorobu a nepotrebuje sa ukazovať. V Prahe sa cez víkend zišli len exhibicionisti, ktorí milujú divadlo svojho tela a myslia si, ako im to ladí. Keby aspoň rozdávali kondómy. Zanedlho po nás na moste ktosi strieľal petardy a pálil vlajku Pride. Tak to zasa nie je správne. „Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští zastávka: Jiráskovo náměstí.“ Električka č.17 nás priblížila k Tančícimu domu.
Jedinečná stavba na brehu Vltavy má pripomínať tancujúce duo Freda Astair-a a Ginger Rogers-ovú. Prvý porevolučný, moderný dom vkusne zapadol do centra Prahy. Idúc smerom hore, do centra ani neviem, ako sme sa ocitli pri kostole s pamätnou tabuľou na Heydrichiádu a tam vytopených neborákov po operácii Antropoid. Na Karlovom námestí (najväčšie v Čechách) kúpime u Alberta vodu a čipsy. Elinou č. 23 sa pomaly presúvame k ubytovaniu. „I.P.Pavlova. Přestup na linku metra C“. Ponoríme sa do rúry metra a vezieme dlhóó na stanicu Chodov. Popri veľkom obchodnom centre a medzi domami sídliska Jižní město II šliapeme pešo k hotelu Volha. Túto cestu už viac nebudem absolvovať a odveziem sa, i keď okľukou, busom č.177 k metru. Hotel Volha je vlastne prerobený internát. Polovica vysokej a širokej budovy je stále pre študentov, druhá časť má preštylizované izby pre ľudí, čo netúžia po luxusnom ubytovaní. Býva v ňom kde kto. Študenti i rodiny. Izby sa skladajú z dvoch buniek, na každej dve postele. Kúpeľňa a WC sú spoločné. Kúpelka i záchod pamätajú lepšie časy, ale všade je čisto, a to je hlavné. Jednoducho zariadené izby. Skriňa, dve kresielka, stolík a postele so skrinkou. Žiadna telka. Cena je 28Eur na osobu za noc. Na Prahu výborná cena, i keď do centra trvá cesta takmer polhodiny. Platobná karta je samozrejmosť. Zaspomínali sme si chtiac nechtiac na vysokoškolské časy.
Prvý deň z výletu za trdelníkmi a Karlovým mestom zanechal v nás rozpačité pocity. Nebyť toľko ľudí, dal by som možno desať bodov.
