Žena sa štyri dni modlí a dva vzdeláva o našom jedinom pralese a jeho obyvateľoch. Robí testy stôp, gúgli, pátra, prežehnáva sa. Ja si žijem v sladkej nevedomosti ako pohan. Trápi ma len počasie. V posledný deň na Zemplíne nás čaká vrchol celej dovolenky. Preto sme (hlavne ženská časť rodiny) dnes vstávali skoro o 7h. Raňajky spravila mamina. Pred ôsmou sme vypadli do najvýchodnejšej obce Nová Sedlica. Prekračujeme pred Zbojom 49 rovnobežku. Za necelú hodinku sme pri info centre Národného parku Poloniny. Zatvorené, len odkaz na telefon info. „Bože, ako by sa nám informácie zišli“, hovoril som si neskôr, „viac ako poodiané pohľadnice“. Vydávame sa po lesnej ceste a červenej značke hore. Lenže o chvíľu sa nám stratí. Pokračujeme v neistote ďalej až po akúsi zákrutu. Rozhodneme sa vrátiť. Mapa v mierke 1:100 000 je na nič. Podrobnejšiu mapu som nechal doma, lebo trasa je na štyroch listoch. Nálada je zlá, je teplo a stratili sme sa. Vraciame sa dolu a stretávame pár. Aj tí blúdia. Ideme s nimi na križovatku lesnej cesty. Trocha zabehneme hore, no je to slepá cesta. Vraciame sa, keď prebehnú lesníci na aute. Minieme sa. A zasa stúpame tou istou lesnou cestou hore. Navigácia u chlapíka ukazuje, že sme vľavo od trasy. Zájdeme kúsok ďalej, odkiaľ sme sa predtým vrátili. Vieme, že sme zle, ale aspoň sa medzi sebou nevadíme, lebo nie sme sami. Takže o5 dolu, kde sme naposledy videli červenú značku. Až na druhýkrát zbadáme nenápadnú šípku ukazujúcu doprava. Rozhodujeme sa. Stratili sme viac ako hodinu. Je 10.15. Prišli sme sem z takmer 500km domova kvôli pralesu a teraz to vzdať? Na druhej strane je horko a pokročilá doba. Pritom v turistickom sprievodcovi je písané, že odbočku nesmieme minúť. Lenže bedeker som čítal pred mesiacom. Stalo sa a nie sme jediní. Vidíme českých turistov ísť na Kredenc, ideme teda aj my ďalej hore. Iróniou je, že po prudkom krátkom stúpaní sa ocitáme pred lesníkmi. Lesná cesta končila pri nich. Čiže, keby sme šli ďalej prišli by sme k nim, akurát dlhšou cestou. Obieha nás dvojica chalanov. Vyzerá, že budú bivakovať. Pár, ktorý nám ukázal cestu nechávame za nami. Idú ešte kúsok, ale vzdali to. Cez to všetko im ďakujeme. Svojim spôsobom sme ich aj my doplietli. Obiehajú nás dvaja Česi zdola. Chýba ešte jeden pár. Nakoniec ho stretávame cestou s5 po piatich hodinách pred vstupom do Stužice. Budú dakde bivakovať. No v revíre rysa, neviem, neviem. Asi by som celú noc sedel pri ohníku s pištoľou v ruke. Chytá ma panika, že som stratil kľúče od auta. Prehliadam sa. Má ich našťastie mamina. Blatistým lesným chodníkom dôjdeme po hodine k hríbiku. Pri odrezanej jelenej hlave (o nej sa dozvieme cestou s5 od turistu) zabáčame doprava a strmo klesáme k Stužickému potoku. Občas cítiť smrad zdochliny. Ja sa utešujem, že to smrdí hnijúce bahno.
Sme pri potoku, v najnižšom bode trasy. Prejdeme 2 lávky a stúpame mierne hore pralesom
V blate sú stopy rysa alebo divej mačky. Sem tam kopytníka. Vyzerá, že sme v revíre šelmy. Škoda, že som si labky nevyfotil. Považoval som ich totiž za psie. No psi do rezervácie nesmú chodiť, že. Po stranách chodníka sú zelené značky s obrázkom medveďa. „Aha náučný chodník, konštatujem. „Len divno sa kľukatí a občas stráca“. Drahá ma nechá v mojich naivných myšlienkach. Doma mi potom vysvetľuje, že na tabuli pred vstupom do NP, bolo spomenuté, že takto sa značí trasovisko medveďov, ktorí migrujú cez lesy z Tatier. "Panna Mária Škapulárna", zalamujem rukami. Prales je fascinujúci a i temný. Obrovské zhnité kmene stromov, predovšetkým bukov, všade ticho, počujeme len naše kroky a dych. Ticho sem tam preruší hukot riav, ktoré musíme prebrodiť. Chodník je nekonečný. Stretáme turistu a pýtame sa koľko hore. „Takú hodinku“, vraví. Vzápätí nás obieha nás ďalší, ktorý letí hore. Popri prameni vody, ktorá vyzerá pitná. Konečne vychádzame z lesa a sme na hranici. Veľká šípka ukazuje doľava. Prečo taká nie je dole? Prudko stúpame finálny kopec kúsok od vrcholu Kredenca. Prejdeme hraničné míľniky a sme pri obelisku trojhraničia. Cesta hore trvala skoro 3,5h.
Poniže studnička, ale vyzerá len ako mútna kaluž. Rusíni z pohraničia zakopali truhlicu. Otvorí sa v r.2031. Pri hranole z mramoru je veľa Poliakov z Riawky. Nemajú to sem tak ďaleko a hlavne strmo. Môžu si dovoliť obuť aj tenisky. My sme si bohužiaľ vyčerpali čas ísť na Veľkú Riawku, najvyšší vrch Polonín, a vidieť prečo sa kopce volajú Poloniny. Náš výhľad sa obmedzil na pár kríkov, rozpálený mramor a ľudí vôkol. Vlastne sme ani na Kredenci neboli, pretože je 200m smerom po Poľsko ukrajinskej hranici. Sedíme iba na trojmedzí. I tak som šťastný, že sme napriek neskorému výšľapu túru nevzdali. Najedli sme sa, pofotili a trielime dolu takmer bez oddychu. Zvažovali sme Čiertaž, ale trasa je o hodinu dlhšia a v druhej polovici strmšia. Pomaly dobiehame skupinku, ktorá bola na Riawke a schádza rovnakou cestou dole. Striedavo sa obiehame. I napriek tretej hodine poobednej stretávame ľudí šlapúcich stále ešte hore. Dolu objavíme veľa dubákov a kozákov, no „po záruke“. Po viac ako 2,5h sme pri aute.. Šliapali sme 20km aj s tým naším motaním. Na veľkej mape obce si nájdem rozprávkový domček deduška Večerníčka. Zastavím pri ňom, baby sú vo vrčiacom aute a chladia sa pod klímou. Národná kultúrna pamiatka sa kultúrne rozpadá každým rokom viac a viac. Vidieť pekne na fotkách.
Oproti je model kostolíka, ktorý sedličanom vzali do Humenného. Do oka mi tiež padne veľký nápis na zastávke autobusu, ktorý oznamuje „Konečná“. Zastavím v Zboji pri makete meteoritu. Samozrejme pohľadnica a v Uličskom Krivom stojím pri cerkvi. Dokonca na tesno stihneme i večeru. Gulášovú polievku nám kucháročky prihriali zo včera. Baby si zmlsi na špagetách s mletým mäsom. Mamina má 5min. pred infarktom a neje nič. Všetci sme vyčerpaní, rýchla turistika stála pomerne veľa síl. Nejde s nami večer ani do hvezdárne na Kolonickom sedle.
Turistika pralesom na najvýchodnejší cíp krajiny bola asi najkrajšia z nášho bláznivého pobytu na východe krajiny. Nazbierali sme za dva týždne kopec zážitkov, ale o nich zasa inokedy.
