Európska únia sa začína nenápadne podobať tomu, čo zvykneme nazývať centrálne riadenou ekonomikou a naša štátna suverenita je značne ohrozená. Medzinárodné zmluvy totiž podľa Ústavy SR, článku 7 odstavec 5, majú prednosť pred zákonom. Proti nariadeniam EÚ teda nič nezmôžeme, či sa nám už páčia, alebo nie.
Pred 9 rokmi sa na Slovensku konalo jedno z mála úspešných referend- to o vstupe Slovenska do Európskej únie. Po obrovskom tlaku Európy, médií a domácich politikov vyslovilo viac ako 90% zúčastnených súhlas so vstupom do únie. Ich vidinou bol najmä voľný pohyb osôb, tovaru, služieb a kapitálu, menšie prekážky pri vycestovaní za prácou a miliardy eur, ktoré nám budú ročne padať z neba (Bruselu). Nepadajú a málokto vie, že všetko ostatné by nám ostalo aj po vystúpení z EÚ, keďže to zaručuje Európsky hospodársky priestor, resp. Schengenská dohoda či iné zmluvy, platné nezávazne na našom členstve v EÚ.
Dookola omieľaným faktom je, že k nám z Európskej únie prúdi obrovské množstvo peňazí. Na strane druhej sa zabúda, že EÚ rovnako ako dáva, aj berie. Podľa agentúry INESS za každé získané euro odvedieme 90 centov, nehovoriac o tom, že z eurofondov neprofitujú zďaleka len domáce firmy, no najmä tie zahraničné, podieľajúce sa na najväčších zákazkách. Nehovoriac o tom, že peniaze, ktoré k nám prichádzajú, musia byť použité len na presne určené účely s prísnymi pravidlami.
Pokiaľ by sme sčítali okrem čiastky, ktorú do EÚ odvedieme priamo, aj náklady na platenie všetkých úradníkov, ktorí dotácie riadia, výdavky na spolufinancovanie dotačných programov, podporu obnoviteľných zdrojov energie či biopaliva, rovnako aj na boj proti démonom ako je globálne otepľovanie, tak by sme možno zistili, že až také ružové to s financovaním zo strany Európskej únie nie je. Mimochodom, vedeli ste, že Európska únia vyhodí do roku 2020 17 milárd eur na zníženie emisií o 20%, kým očakávaný prírastok emisií mimo EÚ je sedemkrát vyšší ako úspora EÚ?
Je omylom si myslieť, že nebyť EÚ, tak k nám neprúdia investície a rôzne finančné podpory. Tie by na základe komparatívnych výhod plynuli aj tak a dovolím si tvrdiť, že dokonca vo väčšom množstve. Neprechádzali by totiž Európskou úniou, ktorá ročne zhltne niekoľko miliárd eur. Nehovoriac o rôznych desiatkoch, ktoré sa z eurofondov záhadne strácajú do vreciek vyvolených. Bodaj by to boli len desiatky. Korupciou je táto byrokratická organizácia dokonale pretkaná.
Za veľký problém považujem aj reguláciu hospodárstva. Z Bruselu prichádzajú dennodenne množstvá regulácií, predpisov, nariadení či noriem, proti ktorým sa nemáme ako brániť. Práve Európskej únii môžme poďakovať, že si doma nemôžme svietiť žiarovkami, akými by sme chceli, že ceny benzínov sú neúnosne vysoké, rovnako ako ceny elektrickej energie, že vajcia a čoskoro aj mäso kupujeme oveľa drahšie... A takto by som mohol pokračovať naozaj veľmi dlho. Nehovoriac o tom, že ako členovia EÚ si nemáme právo určovať vlastné kvóty na dovoz, výšku ciel, či vízovú politiku.
Podobne aj určovanie výšky daní nie je slobodné. Mnoho ľudí nevie o tzv. Manchesterskej dohode, podľa ktorej členské štáty EÚ nemôžu na zvyšovanie cien energií reagovať znižovaním nepriamych daní. Takže, Slováci, s výraznejšie lacnejším benzínom sa rozlúčte!
Kategóriou samou o sebe sú inštitúcie Európskej únie. V Európskom parlamente máme podobne ako iné malé krajiny úplné minimum rozhodovacích schopností. Veď čo tak zmôžeme so svojimi 13 hlasmi zo 754? Nehovoriac o tom, že všetci poslanci patria do rôznych frakcií, ktoré im "poradia", ako zahlasovať. Väčšinový hlasovací systém je pri súčasnej podobe zloženia parlamentu fraškou demokracie! Veľkým nedostatkom je aj fakt, že europoslanci sú v minimálnom kontakte s tými, ktorí ich zvolili. Vôľa ľudu sa teda len ťažko môže v
tejto inštitúcii prejaviť.
Za ešte väčší problém považujem existenciu a právomoci Európskej komisie. Je to najsilnejší orgán EÚ, ktorý pozostáva z nevolených komisárov. Tí držia moc nad všetkou legislatívou vytváranou v únii. Európska komisia spolu s expertnými výbormi vytvorí viac regulačných opatrení a nariadení ako europoslanci a naši "domáci" poslanci dokopy. Nikto sa nás nepýta, či s nariadeniami súhlasime a či sú pre nás výhodné, ale automaticky sa pre nás stávajú záväznými.
Najväčším fiaskom demokracie z pohľadu EÚ v posledných rokoch možno označiť schválenie Lisabonskej zmluvy. Málokto vie, že je takmer totožná ako Euroústava, ktorá ale v roku 2005 nebola schválená v referendách vo Francúzsku a Holandsku. Lisabonská zmluva bola oproti Euroústave pozmenená len v niekoľkých detailoch. Už sa nenazývala ústavou, ale išlo len o zmenu znenia starých zmlúv. To práve z dôvodu, aby k jej schváleniu neboli potrebné referendá v členských krajinách EÚ (mám v živej pamati, ako sa pred vstupom Česka či Slovenska do EÚ vyhlasovalo, že ku každej závažnejšej otázke sa bude konať referendum).
Za nehoráznosť považujem aj vyškrtnutie vety, že "konkurencia má byť slobodná a nepokrivená", ktoré iniciovali Francúzi. Jedným z najzávažnejších problémov Euroústavy bola považovaná zmena hlasovacieho systému v Rade, ktorá značne poškodzovala malé krajiny a bola mnohými kritizovaná. Je zaujímavé, že pri Lisabonskej zmluve to už nikomu nevadilo a pritom jedinou zmenou bolo, že nové hlasovacie pravidlá vstúpia do platnosti až 1.11.2014.
Lisabonská zmluva takisto vylúčila možnosť jednostranného vypovedania zmluvy niektorého štátu. Proces vystúpenia z EÚ popisuje nasledujúci zákon:
„ ..Článok 50 Lisabonskej zmluvy explicitne stanovuje podmienky dobrovoľného vystúpenia členského štátu z EÚ. Výstupná klauzula špecifikuje, že členský štát, ktorý chce vystúpiť z EÚ musí o svojom zámere informovať Európsku radu, rada musí vytvoriť pravidlá, na základe ktorých bude s týmto členským štátom vyjednaná dohoda o vystúpení a po schválení Európskym parlamentom a Európska rada kvalifikovanou väčšinou túto zmluvu za EÚ uzavrie. Vystupujúci štát prestane byť viazaný dohodami buď dátumom dohodnutým vo výstupnej zmluve alebo v prípade neúspechu v jej uzatváraní dva roky po notifikácii o úmysle vystúpiť...“
Z histórie vieme, že Francúzi či Nemci, si chceli niekoľkokrát podmaniť značnú časť Európy. Vždy sa o to usilovali vojenskou cestou. Poučili sa. Tentokrát sa spojili a idú na to cestou mierovou, vytvorením akejsi federácie, ktorú riadia takmer výlučne oni. Schopnosť občanov zmeniť zákony voľbami sa vytráca. Verím, že nie som sám, ktorý žiada suverénnu Slovenskú republiku, súčasť Európy, no nie Európskej únie! Tá sa aj tak skôr či neskôr rozpadne...
Hlavné zdrojé: - Mach, Petr (2010): Jak vystoupit z EU.
- Archívne čísla týždenníkov Ekonom, Euro a .týždeň
- oficiálne stránky EÚ a jej inštitúcií
