Včera 9.9 som sa vybrala na výberové konanie do jednej inštitúcie, kde majú pomáhať ľuďom v Košiciach. Názov pre istotu nebudem ani hovoriť, veď tí, čo sa ich to týka, ak to budú chcieť priznať sa tam nájdu, ale budem hovoriť priamo a na rovinu, keď hovorím, nedávam si servítku pred ústa, hoc pravda sa počúva ťažko a mnohí pred ňou utekajú a zatvárajú dvere a možno ani nie pred pravdou ako takou, ale pred vlastným svedomím.
V Inzeráte stálo, že hľadajú ľudí na istú pracovnú pozíciu so zdravotným postihnutím minimálne štyridsať percent, pretože vytvárajú chránené pracovisko. Tak som neváhala. Spĺňala som ich požiadavky, dokonca aj na životopise som si dala záležať, čo je často 50 percent úspechu.
Ozvali sa, zavolali ma veľmi skoro. Vstúpim do miestnosti a zistím, že dve z troch porodkýň poznám. S Jednou som sa stretla pár krát raz som sa už dokonca aj bola pýtať, či nemajú pracovné miesto a s druhou som predtým pracovala na inom mieste, tá sa už vyšvihla ako riaditeľka dannej inštitúcie.
Niektoré otázky ma zarážali. Bolo vidno, že nie sú pripravení na handicapovaných ľudí. Bingo, nečakali taký „veľký“ handicap a keďže možno moje „postihnutie“ bolo asi najväčšie zo všetkých, čo tam boli tak za to sa na Slovensku platí krutá daň, ale idem pekne od začiatku.
Pohovor sa niesol v priateľskom duchu, preto ani po ňom mi nebolo známe ako uspejem. Mala som z toho zmätky, avšak boli tam aj také otázky, z ktorých sa mi rozum zastával. Keď som to povedala mojej najlepšej kamarátke povedala, že normálne nechápe
Tá jedna z porodkýň, čo tam pracuje a vykonáva tú činnosť, ktorú má aj ten dotyčný handicapovaný človek ma začala odrádzať. Skutočne sa správa ako taký chameleón. Kam vietor, tam plášť, pretože raz, keď som prišla k nej na poradenstvo ohľadom toho, že nemám prácu sa správala veľmi milo a povedala, že keby bolo na nej by ma prijala ako manažérku pracovných príležitostí. Vtedy pred troma rokmi bola nesmierne ochotná a vľúdna, tvrdila, že prijať ma nemôže, lebo by sa musela spýtať riaditeľky. Včera som to na pohovore chcela spomenúť, avšak som nemohla, keďže tam bola v porote.
Okrem toho som sa s ňou stretla ešte tri krát napr minulý rok sa pýtala ako sa mám. Včera však voči mne zmenila rétoriku. Snažila sa ma odradiť od práce, ale nezľakla som sa. Mala som pocit, že riaditeľka je tomu možno ešte najviac naklonená a tá tretia pani bola taká neutrálna a myslím, že hovorila najmenej.
Pýtali sa ma, či sa mi bude chcieť ráno vstávať a pracovať každý deň štyri hodiny. Cítila som sa ako chúďatko. Čo my nevidiaci sme takí leniví, kolkí pracujú. To človek až zíra. Povedala som len, že ja s tým problém nemám, pretože, keď som praxovala, tak som vstávala a ja vydržím aj osem hodín, pretože nemám bolesti alebo nejaké psychické choroby, že by som nemusela pracovať aj dlhšie.
Otázky, ako budete vyplňovať tlačivo, viete písať, ako budete čítať ani nekomentujem, pretože aj my na toto máme pomôcky a vieme si poradiť. Povedala som im nech rozmýšľajú nadtým, čo sa ako dá spraviť a nie nadtým, čo sa ako nedá spraviť.
Keď sa spýtali, či zvládnem administratívu povedala som im, že keď vo Švédsku opravujú nevidiaci lietadlá, tak ja jednu administratívu zvládnem.
A ešte sa pýtali, prečo nepracujem na únií nevidiacich a slabozrakých Slovenska? Pripadalo mi to ako by nevidiaci mohli len s nevidiacimi pracovať, možno keď na konkurz prišiel telesne postihnutý človek, spýtali by sa ho, prečo nepracuje s telesne postihnutými. To je Slovensko s názormi so stredoveku.
Hovorili, že tam pozvali množstvo ľudí s handicapom a oni si to musia zvážiť, či tam budú pracovať, tak na to som im len povedala, že keby si každý handicapovaný človek mal povedať toto nedokážem, toto nedokážem, môže sa obesiť a ani nepracovať. Však jasné moje argumenty sa im asi nepáčili, lebo boli slušne, ale pod pás interpretované, útok a obrana a vôbec si nie som istá, či by človek, ktorý zriaďuje chránené pracovisko mal odrádzať ludí.
Oni ešte ani nedostali príspevok a nerozhodlo sa o existencií, už mi poslali rýchlo a prontkne odpoveď, že som nepostúpila do ďalšieho kola. Mám podozrenie a z rozhovoru, či pohovoru som vycítila, že mám smolu, pretože som postihnutá a že radšej vezmú niekoho, čo nebude potrebovať nijaké vybavenie, keďže ja potrebujem scaner, PC s hlasovým výstupom a možno pracovného asistenta. Je to smutné, že chránené pracovisko tak uvažuje a pozerá sa na tie blbé percentá. To sme došli do praveku. Preto to píšem, že nie je chránené pracovisko ako chránené pracovisko. Áno boli takí slušní, že mi napísali veľa úspechov v ďalšom živote, no keď tak človek pochodí v chránenom pracovisku, že ešte aj tam pochybujú, veď sa zamyslite. Keď chcem vytvoriť nejaké chránené pracovisko sa najprv oboznámim s rôznymi handicapmi a nie sa hr hnať za peniazmi, ktoré za toho človeka dostanú, keď pritom tie peniaze na pomôcky, ktoré by mi zadovážili by dostali od úradu práce.
Ale ja mám „najhorší“ postih, tak asi preto ma tak skoro vylúčili. Je to sila, pretože keď nemôžem mať prácu v chránenom pracovisku, sotva ma vezme obyčajný zamestnávateľ. Prečo sa aspoň jeden „nenaštve“ a povie: dám jej šancu a skúsim to s ňou“ veď mnoho handicapovaných ľudí si častokrát tú prácu odvedú oveľa lepšie a po čase by som mohla mať chránené pracovisko. Lenže, keď mi nik nedá šancu a nebudem mať prax, čo potom oni môžu čakať. Ja predsa za to nemôžem , že nemám prax.
Potom si aj tak vyčítam, čo som pobabrala a povedala na pohovore, že to možno nebolo dobré, že som vôbec nebola sympatická. Mám z toho depresie, no pritom mám čisté svedomie, že som preto spravila maximum a vedela som sa brániť a nezľakla som sa tých hrozieb, ktoré hovorili. Ale čo z toho, keď dôvera žiadna? Trápi ma, že ma aspoň nevybrali do toho ďalšieho kola, keby aspoň tak, ale takto ma vyhodiť? Veď otec, keď videl tú nízsku hranicu štyridsať percent, vedel, že nič z toho. Dokonca mi povedal, že snáď aj keby som mala doktorát by ma nevzali a ani nikde nevezmú. Lenže doktorát si spraviť nemôžem jednak neovládam tak dobre jazyk a nemám tú prax, takže kde, hoc by som ho chcela a viem, že by som ho spravila.
Oni, že je to moja prvá pracovná skúsenosť, ale ja sa nebojím i napriek tomu, že to nie je také jednoduché lebo to zvládnem a nie som žiadny zbabelec, tak keď mi nechcú ublížiť, tak to mi teda ublížili teraz, lebo keby som bola taká hlúpa a nič nedokážem asi sa tam ani nehlásim.
Mnohí „zdraví“ tomu nechápu mi hovoria, nič si z toho nerob, ale včera to mohla byť moja výzva, šlo tu o princíp, že aj medzi handicapmi sú rozdiely, keď má niekto štyridsať percentný to skoro ani nevidieť a ja som to tak cítila, že pracovať tam nemám právo, lebo môj handicap je zrakový a veľmi veľký a je to ne fér. Navyše si myslím, že poniektorí, čo tam boli si tú prácu teoreticky môžu nájsť skôr problém je, že zamestnávatelia považujú zrakový za najhorší a robia z toho tragédiu.
Po troch a pol roka si človek zaslúži nejakú dôstojnosť, ale keď má byť pri každej pracovnej príležitosti odkopnutý ako pes a pritom makal na vysokej škole a práca sa mu len tak pomedzi prsty preplieta a nikdy nič z toho, je to fakt pod ľudskú dôstojnosť si myslím. Ale veď sú aj lepší ako ja s tým treba žiť, častokrát menej postihnutí“, takže potrebujú viac priestoru ako ja alebo aj iný človek, ktorý nemá prácu ako ja.
