Moja hudobná história je veľmi bohatá. Často mám pocit, že to už začalo kdesi pred narodením. Keď som prišla na tento pestrý svet, začalo to snáď len nejakými jednoduchými pesničkami tipu Kohútik jarabý, či kukulienka. Veď to poznáte. To sa však veľmi rýchlo zmenilo.
Mala som brata metalistu (dnes sa už celkom zmenil). Ale vtedy za čias socializmu to s hudbou nebolo také ľahké. Musím sa priznať, že vtedy mojou mysľou preletelo aj pár synteticpopových skupín ako napr. Petcho boys alebo Sabrina a pod, no proste, čo sa ako tak mohlo hrať.
Brat ma však priviedol v tých časoch k Elánu a Tublatanke. Milovala som ich prvé tri platne a potom to s nimi šlo dole vodou. Pamätám, že všetci súrodenci, bratranec šli na koncert len ja kvoli nízkemu veku som ostala doma, čo ma veľmi bolelo a nikdy sa mi na ich koncert nepodarilo dostať.
Brat s bratrancom počúvali na kazeťáku Hellowen hlavne platne Wals of Jericho (1985) a keeper of the seven keys (1987), paradoxne mali sme len tú jednu časť z toho albumu. To pamatám, že keď prišla stryná točilo sa to dookola a naši sa báli o môj život, že mi z toho „šibne“
a tak, ale myslím, že do dnešného dňa som ostala normálna.
V rádiách sa hralo málo rocku, nevravím o metale, lebo kazil socialistickú mládež, načo doplatil raz aj môj brat, že ho policajti (vtedy vlastne príslušníci verejnej bezpečnosti) chceli predviesť, lebo mal na sebe metalové oblečenie. Ale boli isté relácie na štátnom rozhlase (vtedy ešte Bratislava), kde sa to hralo. Matne pamätám ako si brat z rádia Devín z relácie Věterník nahrával Iron maiden a nejaké iné skupiny k nezaplateniu, ktoré už tuším ani dnes nezoženiem.
Keď sa to všetko „upravilo“ po roku 90 sa počúvalo hocičo, ale na rozdiel od dneška to boli hity aj tie popové mali kvalitu a dodnes ich počúvam. Často som si nahrávala ako malé dievča pesničky z americkej hitparády a počúvala platne (podľa mňa to malo lepší zvuk ako cédečka) viac mi to dávalo a je mi ľúto, že prístup ku gramofónu je už náročnejší.
Stále som mala rada aj rockovú hudbu, ale... „akosi jej nebolo“ a prišiel nejaký ten danceflór aj toto si človek musel „prežiť“ vtedy som to žrala, však kto nepamätá také veci ako Capela, Pharao, či Fun factory tieto gýče by som v živote nepočúvala a dnes som šťastná, že to už mám „za sebou“ takéto dance hausové obdobie trvalo nejakých tých päť rokov, čo bola dosť dlhá doba.
V roku 1998 som sa znova vrátila k plnohodnotnej hudbe. Pamätám na zaujímavé hudobné na základnej škole, kde som akotak začala vnímať vážnu hudbu najviac sa mi páči romantizmus a klasicizmus, o zvlášť ruská škola skladateľov je velmi kvalitná a mám tam svoje obľúbené diela.
V tom čase som začala vnímať aj jazz, ale ku kvalite takejto hudby som sa dostala až postupne.
Som rada, že poznám môjho švagra, on ma priviedol k hudbe, ktorú by som poznala možno neskôr alebo vôbec. Niektoré skupiny som poznala aj skôr, ale len z počutia. Môj švagor síce počúva zväčša to, čo iní ľudia nepočúvajú, ale vďaka nemu som začala počúvať Yes, Jethrotull, Pink floyd Deep purple a podobne. Ako vzťah k hudbe sa vyvíjala aj moja osobnosť. Stálesom chcela niečo viac odpútať sa od povrchnosti.
Dnes som ostala pri starej dobrej rockovej klasike, či hardrock alebo tradičný heavy metal (Jethrotull, Def leppard, Deep purple, Skid row, Firehouse, Yes, Black sabbath) je toho fakt veľmi veľa. Okrem toho som si obľúbila takých spevákov ako Sting, George Michael, Chris Deburgh, či Michael Bolton, či speváčky Sade, Traci Chapman Lisa Stansfield. Milujem oldies a tie staré hity, na ktoré sa nezabúda funky smoth jazz a náročnú hudbu, pri ktorej treba premýšľať nie len ju konzumovať a taktiež vážnu hudbu. Verím, že väčšine z toho sa budem môcť venovať vo svojom blogu.
Shudbou idú veci ľahšie, bez nej sa nedá žiť.
