Táto skupina vznikla ešte v roku 1967, pričom svoj názov si zvolila podľa istého agronóma a farmára, ktorý žil na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia. Skupina vystriedala množstvo členov, ale piliermi skupiny boli stále leader skupiny, pouličný kazateľ, zmysluplný farmár, charizmatická osobnosť, večný básnik, či stredoveký trubadúr, ale hlavne spevák a flautista Ian Anderson a gitarista, z času na čas aj hráč na flautu, či mandolínu Martin Barre.
Jethrotull patrí k skupinám, ktoré azda vystriedali najviac hudobných štýlov.
Na prvých troch platniach ako This was, Stand up, či Benefit má dominantné postavenie blues, čo charakterizuje napríklad aj zvuk ústnej harmoniky, ktorá je pre blues dosť význačná.
Neskôr sa však Anderson rozhodol ísť inou cestou, cestou progresívneho rocku s dominantným postavením priečnej flauty. To sa prejavuje na ďalších dvoch platniach A passion play, či Thick as a brick, predstavujú tak viac ako štyridsať minútové umelecké kompozície s bohatými a náročnými aranžmánmi a virtuóznym prevedením muzikantov.
V histórií skupiny však aj tak ako najlepšie hodnotený ostal album Aqualung, textovo zložený z dvoch častí. V prvej časti sa hovorí o náboženstve, človeku a Bohu, v druhej rieši otázku bezdomovectva. Myslím si, že je to azda najtvrdší album, aký jethrotull vydali. Najviac ma zaujala pesnička My god, je to harmónia klavíra, jemnej španielky, hrajúcej vybrnkávanou technikou a akousi zvláštnou časťou snáď aj viacerých, nie len jednej flauty, ktorá nás privedie niekde do stredoveku. Taktiež sa mi páči aj pesnička Mother goose, pre jej prostorekosť. Viem si totiž predstaviť, že by sa túto pesničku učili deti na ZŠ alebo na gymnáziu na strednej škole na hodine angličtiny, prípadne by sa mohla spievať aj pri ohni. Stále, keď ju počujem, mám pocit ako by som sa ocitla niekde v jaskini, neviem prečo.
Ako sa vyvíjala doba, tak sa niekam vyvíjal aj štýl skupiny Jethrotull. Rôzne experimenty, dokonca sa nebáli použiť aj elektroniku. Rok 1984 mnohých fanúšikov JT. Asi veľmi nepotešil. Mnohým sa do rúk totiž dostal nový album Under wrabs, ktorý už nebol tým tradičným Jethrotullom ako kedysi, i keď tam stále malo dominantné postavenie flauty, či charakteristický hlas Iana, nebolo to už ono. Veľa elektroniky čudesných, akýchsi nových vy modernizovaných syntetických nástrojov a dokonca aj automatické bicie, čo mi tak veľmi vadí. A však i napriek môjmu prekvapeniu, aký moderný Jethrotull to počujem som z počiatku tým bola nadšená a tento album sa mi zdal priam najlepší.
Po čase ako hudobník, resp. človek, ktorý hudbe aspoň trochu rozumie som začala nachádzať dosť veľa chýb, hlavne tie bycie a niektoré umelé nástroje ma dráždili, no ajtak musím priznať, že sa tento album snažím pochopiť a i napriek tomu už u mňa ostal celkom v obľube, no nie je to ten Jethrotull, aký poznám a preto sa ani fanúšikom nečudujem, že ho poslali do zatratenia, ale aj na takýto snáď len jeden z mnohých experimentov, či azda mám byť trošku vulgárna odpadov má JT nárok.
Po tomto albume sa JT. Vrátili k svojmu štýlu, resp. si myslím, že spravili kompromis a zvolili zlatú strednú cestu. Nasledujúce albumy už boli modernejšie, na aké sme od JT boli zvyknutí predtým, ale ani z ďaleka to nebolo tak prehnané ako v prípade albumu Under wraps. Bolo to prirodzené, živšie nástroje.
Najviac sa mi páčili albumy Heavy horses a Songs from the wood, pretože to v omne evokuje pocit rozprávok a to je to, čo na Jethrotull tak veľmi milujem.
Je možné povedať, že okrem progresívneho folk rocku JT. Hrali aj jazzrock, či artrock, s keltskými vplyvmi a škótskou folklórnou tradíciou. Gitarová hra Barreho a hlas Iana mi veľmi často pripomína hudbu Direstraits, ani neviem prečo. Jethrotull boli prví vo svojom štýle, ktorí sa nebáli použiť flautu, či gajdy.Je to čistá hudba, pripominajúca prírodu, stredovekých rytierov, niečo veľmi staré a na strane druhej hudbu za hranicami všedného dňa hudbu novú progresívnu a umelecky prepracovanú.
Iana si predstavujem ako skromného človeka, ktorý miluje prírodu a všetko duchovné, očami neviditeľné, rukami nehmatateľné, niečo nadpozemské. Predstavujem si ho ako človeka s hlbokými emóciami a na strane druhej obrovskou živelnou energiou, ktorá lieči ľudí. Je to výnimočná a charizmatická osobnosť, ktorú Boh obdaril neuveriteľným talentom.
Keď som počula jeho sólový album, kde hrá s orchestrom pesničky od Jethrotull a pomedzi ne sa prihovára svojim fanúšikom v komornej atmosfére, dalo mi to pocit povzbudenia. Orchester bol taký čistý a dokonale naladený, pesničky dokonalo prepracované, nie len zle zahraté.
Je zaujímavé vidieť hrať skupinu naživo a hlavne Iana tancovať v extravagantných kostýmoch a jeho hru na flaute, stojac na jednej nohe. Škoda, že sa mi to ešte nepodarilo. Verím, že raz, keď znova prídu a dav fanúšikov obdaria tou neopísateľnou zázračnou energiou.
Na záver Vás chcem poprosiť, ak budete v diskusii, či by ste sa mohli podeliť so zážitkami z koncertov, či už tento alebo pominulé roky, v prípade ak sa niekto z vás stretol s Ianom tvárou v tvár veľmi by ma to potešilo a nesmierne obohatilo túto diskusiu, ktorú si JT s hlbokou úctou zaslúžia. Ďakujem.
www.wikipedia.org
