CITOVá
Sedím tu sama na okraji brehu, cítim tu skvelú vlniek čistú nehu.
Musím však stále byť v neustálom strehu, bo ktosi blíži sa k maličkému brehu.
Už ktosi kráča, vlnia sa mu boky, počujem za sebou jeho tajné kroky.
Vtom sadne si ku mne chlapec bystrozraký, hanblivo chytí do rúk svojich moje ruky.
Akási nádej zrazu sa ma chytá, prestávam hádzať flintu svoju do žita.
Chlapec si sadne, niečo sa ma pýta, vtom čas môjho srdca prestáva tykať.
Padám do hviezd, večer sa už blíži, nôcka tmavá nás spolu s chlapcom zblíži.
Svetlo nádeje rozjasní mi hlavu, neustále cítim trávy čerstvej vôňu.
Už nemusím byť v neustálom strehu, bo chlapec prišiel dnes ku malému brehu.
Nesedím tu sama pri maličkom brehu, vnímame spolu vlniek čistú nehu.
Už nie som sama ani on nie je sám, začína byť mojich citov pán.
