Už v prvý deň som prišla do veľkej miestnosti, v ktorej bolo kopa postelí. Nie dve tri postele ako majú deti v domácnostiach, ale minimálne pätnásť. Internát sa delil na chlapčenský a dievčenský prvé a tretie oddelenie bolo chlapčenské, druhé a štvrté dievčenské. Na druhom oddelení boli dievčatá od 6 do 10 rokov na štvrtom od 10 do 14-15 a u chlapcov to isté.
Naše druhé oddelenie pozostávalo z veľkej spálne a malej, pričom ešte aj toto sa kastovalo, že prvý a možno aj druhý rok, to si už nepamätám sme strávili v malej spálni a potom sme šli do tej veľkej „haly“ plnej posteli. V MALEJ ICH BOLO asi osem deväť, čo už nebolo tak málo.
Bolo tam aj jedno Vc, nechodili sme tam často, bola tam aj myš, veľmi som sa bála, stále tam niečo akoby chodilo, možno nejaký netopier, bolo to v hroznom stave. Mali sme tam aj kúpelku, bolo tam viac umývadiel, no aj tú potom prestavovali.
Denná izba tam boli hračky ako stavebnice, panely seva, šachy a rôzne spoločenské hry, riady pre deti, nejaké bábiky a kočiare pre nich. V zadu bol balkón, kde sme dosť často chodili.
Ráno sme vstávali o pol siedmej. Mali sme tam takú starú rozhlasovú búdku, ktorú vychovávateľka ráno zapínala.
Potom sme šli na raňajky a po škole na obed. Inač strava tam nebola nič moc. Možno ju rozdeliť na „socialistickú“ a pokrokovú. Také bežné veci z družiny prívarky, žemľovka, ale pre mňa tam boli také pohromy ako pľúcka na smotane alebo špenát. Ale napríklad väčšina nátierok, čo dávali ráno niekedy na desiatu mi chutili. Kedysi dávali mliečne desiate suchý rožok s mliekom niekedy vanilkovým, ktoré začínalo často naberať pudingovú podobu. Jogurt, ale tie socialistické tie boli hrozné také husté ružové a kyslé puding alebo tvaroh v čokoláde to mi nechutilo, ale ich obľúbenými olovrantmi bol chlieb s masťou a cibuľou alebo ryža v mlieku.
V stredu a nedeľu suché večere, piatkové obedy bezmäsité niektoré jedlá presne na deň. Veľa som toho nejedla, často som vymýšľala. Keď mi však niečo chutilo, stálo to zato. Aj služby v jedálni boli, ale tie handry, čo kuchárky dali?.... no no coment keď som ako väčšie dievča utierala tie stoly hlavu som otočila pre istotu o 45 stupňov do boka, aby mi z toho nebolo zle. Pravdaže stále dominovali plechové taniere, hrnčeky, proste všetko z plechu, keď niekomu spadol hrnček alebo tanier na zem, to bolo hluku.
Poobede sme mali rôzne krúžky, či už mladší alebo starší žiaci. V prvom ročníku to bol krúžok šikovných rúk neskôr športový, varenie a tak ďalej.
Často sme chodievali von mali sme dvor a tam hojdačky, šmýkačky, preliezky, neskôr pekné prostredie na hranie. Chodili sme aj do mesta niečo si kúpiť, verte mi dvadsať korún na začiatok mi bohate stačilo na hranolky Gofry nejakých 28 na plyšový pískajúci zázrak mončiči.
Ešte za socializmu sme zvykli mať poobede samosprávu ani neviem, čo všetko tam bolo rozoberalo sa tam, kto sa ako správal, keď niekto niečo zle spravil, museli sme to povedať. Čítali sme si články z novín, volili tie socialistické funkcie, že referentov a podobne.
Ak niekto ochorel, šiel na izolačku, kde bolo osem postelí. V jednej boli štyri, v druhej taktiež. To však bolo málo, takže keď bola epidémia, často sme ležali aj na internáte, niekedy hrozila aj nemocnica, málokedy, ale... medzi nimi som bola aj ja a tak som nechcela. Veď to bol trest ísť ležať do Levoče do nemocnice na dva týždne, len triedna a vychovávateľka ma prišli pozrieť a pritom sľubovali viacerí no a jasné, že rodičia a aj náušnice mi chceli zobrať sestričky pre dcéry ja neviem prečo, ale to je iná kategória. A následne sa tam dostala aj moja naj kamarátka, tak aj jej.
Niekedy, keď som ochorela ma to potešilo, že som sa nemusela učiť, ale inač bola nuda a hlavne poobede, keď tam niekedy ani dozor nebol. Čakala som, že ma niekto príde pozrieť, ale so zdravotníčkou som mala nadštandardný vzťah. Vážne tá ma milovala, ale raz, keď som chodila do škôlky som ochorela do nemoty. Mala som 41.5 a ani lekár nechcel prísť a vychovávateľka aj plakala. Bolo to hrozné.
Na izolačku chodili aj deti trikrát do dňa, čo brali lieky, kvapky do očí a tak a jasne sme chodievali aj k lekárke pravidelne na očné k obvodnej (tá ma mala tiež rada) neskôr som chodila aj so zubným strojčekom a tak.
Čo sa týka prádla mali sme ho označené číslami ja som mala číslo 109, aby sa nemiešalo, lebo tí, čo nechodievali domov často ho tam dávali do pračovne. Aj hlavy nám vyčesávali, mne len párkrát, ja som chodievala domov každý týždeň, ale boli tam aj vši a často ich dostali nevinní ľudia. Dodnes sa čudujem ako je možné, že ja som v živote nemala, keď pritom viem, že moju hlavu by milovali. Mala som snáď najkrajšie a najhustejšie vlasy z dievčat a všetky vychovávateľky sa predbiehali, ktorá mi bude česať. Dobre si pamätám, že raz prišlo jedno nové rómske dievča a hneď v ten deň sa zistilo, že má vši. Aj vsrab mal jeden chlapec bol to prušvich, všetko sa dezinfikovalo on musel ísť do nemocnice do Krompách. Dokonca to dostal aj jeden vychovávateľ, ktorý mal doma dvojtýžďnového syna.
Čo sa týka kúpelky, bola spoločná dlho to trvalo dve vane a dvadsať dievčat ako malé dievčatá sme sa aj v jednej vani kúpali dve, aby to bolo rýchlejšie, mňa sa to veľmi netýkalo lebo to bolo v piatok, ale párkrát, keď som z určitých dôvodov nemohla ísť domov to postihlo aj mňa.
Peniaze sa dávali do pokladne a každému, kto niečo chcel dala vychovávateľka určitú čiastku. Sladkosti sme už mali v jednej skrini, ale každý svoju škatuľu za predpokladu, že mu neukradlo jedno dievča s problémovým správaním.
Večer sme šli spať okolo deviatej a každý deň mala službu nočná zmena. Boli to dve vychovávateľky, ktoré nás kontrolovali. Kto robil krik dlho sa rozprával, tak na ňho kričali alebo musel ísť na chodbu do kúta na určitý čas a možno aj na celú noc. Raz sme aj my niektorí prváci, čo sme poslúchli jedno dievča a povyzliekali si celé postele dostali bitku od jednej vychovávateľky. Bola to jedna z najhorších vecí, akú som zažila.
I napriek pekným zážitkom mi vtedy na internáte do desiatich rokoch bolo veľmi ťažko a nechcela som tam byť. Bola som tŕňom v oku mnohých dievčat, čo zhoršovalo tiež moje správanie voči ním a tým viac ma to ťahalo ísť preč. Mnohí si myslia, že medzi handicapovanými neexistuje šikanovanie. Existuje a možno ešte horšie. Viete, šikanovanie medzi dievčatmi je v skutočnosti horšie a zákernejšie ako medzi chlapcami, pretože tí sa zväčša len „pobijú“, prípadne musia robiť nejaké tie fyzické činnosti, ale keď niekto niekomu povie aký je zlý, že ho nemá rád a pod je to horšie, keď máte pocit, že je proti vám skoro celý internát tie staršie dievčatá a podobne a ešte okrem toho sme mali aj dominantnú spolužiačku, silné slová, ale život s ňou bol hotovým peklom, ale ešte sme si to tak neuvedomili. Ona sama v piatom ročníku odišla do bežnej triedy s tým, že jej „veľmi ubližujeme“ však ešte asi pred piatimi rokmi, keď bol u nej spolužiak na výzvedách tvrdila ako jej každý robil zle a nik si ju nezastal. Ale ja som im to odpustila všetkým, lebo na druhej strane je to ťažké, keď bývate s inými deťmi, mesiace bez rodičov v prísnych pravidlách. Asi aj toto treba ospravedlniť.
A aj dvaja chalani mi robili zle, no aj mi povedali, že nech idem na chodbu, že pre mňa prišiel otec, ale oni ma zvalili na zem, ale beriem to tak, že jeden xy krát prepadol a neskôr s tým druhým chodil do osobitnej triedy a ich zrelosť mala veľmi obmedzenú kapacitu. Niekedy sa však smejem „ako mi robili zle“ lebo pre každého, hlavne pre mňa mali zaujímavé prezývky, také slová však vôbec neexistujú.
Je možné povedať, že na internáte sme sa nenudili a stále si na to rada spomeniem a niekedy sa aj pousmejem, že niektoré veci by som riešila inač, ale to by som asi musela byť o pár rokov mladšia. To, aké obrátky naberal internát neskôr vám poviem na budúce.
