Tento blog by som chcela obohatiť aj o zážitky na internáte. O tom hovorím preto, lebo si myslím, že okrem kopu nevýhod, ktoré internát má, na strane druhej človek je viac obohatený takýmto životom, ako životom len v rodine lebo sa musí sám učiť mnohým veciam.
Ako som už v istom predchádzajúcom článku spomínala, mám nejaký ten handicap a to nedostatok zraku, resp. len desať percent, ale ďakujem Bohu, že mi dal aspoň to, lebo moji kamaráti sú na tom aj horšie a moja rozlišovacia „schopnosť“ pozná aj farby a predmety, čo sú nablízku, ale aj tak vtedy za socíku ešte nebol integrovaný typ školy a len za to, že sú ľudia „bez zraku“ nemôžu ostať len doma a byť analfabetmi a taktiež majú právo na vzdelanie. Nuž iná možnosť nebola, len zaradiť ma do 90 km vzdialenej školy od domova, ktorá bola v Levoči.
Prišla som tam v roku 1987, ešte ani nie šesť ročná. Juchú, prvýkrát som absolvovala cestu vlakom, predtým som ani netušila, čo je to vlak, nie to ešte internát, i keď rodičia ma na to pripravovali a ja som sa tak tešila, že som to až zle pochopila.
Prišli sme do starej budovy. Boli tam už nejaké deti, bolo vidno, že sú už „zvyknuté“ na toto prostredie. Skamarátila som sa s jedným chalanom, dodnes neviem ako. Dnes by to už mal podstatne ťažšie. Bola tam milá učiteľka, musela som jej zaspievať Včielku Máju taký exibicionizmus, mama mi kázala, tak jej nespravím radosť?
Čas plynul, rodičia tam boli dlho, deti prichádzali, plakali, nechceli tam byť, len ja som mala rodičov v paži. Uvedomila som si to, až keď odchádzali. Aj som sa pýtala vychovávateľky, kde sú. Bolo to pre nich ťažké, keď odchádzali, vraj otec ma tam nechcel nechať a plakal, nepamätam sa.
Som si myslela, že pôjdem domov, rodičia povedali, že pôjdem v piatok „až na druhý týždeň“ povedala súdružka vychovávateľka. Hm, nebola som nadšená, keď to povedala, práve naopak, možno som utratila aj zopár sĺz, bol to hrozný pocit, moja dôvera voči rodičom zrejme pominula mysliac si, že ma nechcú a medzi múrmi ostanem naveky a už nikdy neprídu.
Niektoré deti prišli aj v piatok vrátane mojej naj kamarátky. Začali sme si „zvykať“ chodievala som na víkendy domov, ale čo tí, čo chodili len cez prázdniny? Rodičia skôr nemohli, bolo to pre nich ďaleko, možno návštevy. V piatok som sa tešila domov a v nedeľu som plakala, ale sem-tam ma upokojilo náručie jednej vychovávateľky
Takto to išlo týždeň a týždeň dookola. Len raz som ochorela a mama prišla nadarmo a poslali ju domov, že ma nepustia, tak to bol poriadny stres.
Režim v materskej škôlke bol ráno raňajky, potom sme šli do triedy, tam sme sa hrali rôzne hry, učili sme sa aj pesničky a dokonca aj ruský jazyk, ale ja si už nič nepamätám. Potom sme šli na desiatu. „veľké deti“ myslím vzrastom sedeli pri jednom stole a my „malí pri inom stole. Šok bol, že sme mali plechové taniere aj hrnčeky, to aby sme neporozbíjali, ale to aj na prvom stupni. Poobede o jednej sme šli spať asi na hodinu a pol, ale dvaja škôlkari museli byť hore a učiť sa, čo nevedia napr. zaviazať si šnúrky, to na každého rad vyšiel to učiteľky stále dvoch vybrali.
Po olovrante aj po večeri sme sa už len hrali. Pamätám, že pred spaním nám čítali rozprávky.
Často sme ich počúvali aj na kazetách a potom frčala aj zlatá brána ja s naj kamarátkou sme milovali Tublatanku a taktiež jedna mladá učiteľka bola taká hardrockerka, tak aj toto frčalo. Tá druhá bola taká prísnejšia, často nás trestala. Keď nám rodičia dali sladkosti, dali sa do jednej krabice a do skrine. Potom sa napr. solidárne rozdelilo jedno balenie cukríkov medzi všetky deti, ale napr. kto nezjedol obed, nedostal z balíka. Týkalo sa to hlavne jedného chlapca, ktorému takto súdružka učiteľka robila naprieky a vydierala ho a on potom často plakal.
Pamätám si, že sme často doobeda aj cvičili v telocvični. Aj tak v materskej škôlke bolo veľmi dobre možno to hodnotiť ako bezstarostný život, potom prišla horšia realita na prvom stupni, ale to, že sme vyrastali bez rodiny na to sme si po prvom roku zvykli.
Každopádne bola to dosť veľká trauma a skúška pre malé dieťa sa s tým popasovať, aj to sa však dá, len treba dieťa hodiť do vody a naučiť ho plávať.
Ako to prebiehalo ďalej napíšem na budúce.
