Nástup do prvého ročníka nebol jednoduchý, i keď tu treba povedať, že to ešte stále bol v celku bezstarostný život už aj preto, lebo súdružka učiteľka, ktorá učila predtým v ten rok, čo som nastúpila šla do dôchodku a to bola veru veľmi prísna súdružka, pretože v treťom ročníku zastupovala našu chorú učiteľku až jeden mesiac a ešte stále bola plná sily a často to bola dosť drezúra by som povedala.
Ako každé dieťa, ktoré nastúpi do školy tak aj my prváci (aby sme neboli analfabeti) sme mali povinnosť naučiť sa čítať a písať, ale iným spôsobom ako bežné deti. Čítali sme z čítaniek a šlabikárov, ale prstami. Je to brailovo písmo, pozostáva zo šiestich bodov a kombináciou viacerých vznikajú písmená napr. prvý bod, čo je v ľavo hore je písmeno A prvý druhý to je pod ním v takom stlpci písmeno B. Nebolo to ťažké, zvládli sme to za dva mesiace možno.
Pravda že sme aj písali bol to taký väčší kovový stroj, pomocou ktorého sa to dalo písať na tvrdší papier. V šlabikári boli aj obrázky spravené z bodiek, kruhy, domčeky, fúrik a tak ďalej, neskôr aj reliéfne obrázky.
Na hodine matematiky sme mali počítadlo, klinčekovú tabuľku boli to kovové alebo umelé klinčeky, ktoré sa dávali do tabuľky s dierkami a dali sa vytvárať písmena a obrázky.
Neskôr sme mali aj plstenú podložku mali sme k nej šnúrku a špendlíky s hlavičkami a pomocou nich sa vytvárali tou šnúrkou obrázky.
Do roku 89 okrem učebníc a pichtovho stroja takmer nič nebolo. Len pár náročných pomôcok, ale o nich budem písať na budúce.
Po revolúcií sa situácia a technika pre nevidiacich rapídne zmenila a začali sa tvoriť prevratné a nevyhnutné pomôcky, avšak my sme mali veľkú pomoc zo Švédska, pričom pomôcky nám nosil pán Ivan Bjorn, ktorý tam dodnes žije a stále sa venuje problematike handicapovaných.
V prvom ročníku veľa vyučovacích hodín nebolo. Skôr čítanie, písanie matematika, prvovka a to je hádam všetko. Ešte väčšina spolužiakov (ja som medzi nimi nebola) mali každý týždeň hodinu logopédie, je to náuka pre deti, ktoré majú problémy s vyslovovaním nejakých písmen napr. R a sykavky sú asi najčastejším problémom. V prvých dvoch ročníkoch sme my, čo tak trochu vidíme mali hodinu, kde sme sa učili písať aj tlačené písmená, kreslili sme, čítali sme z normálneho veľkého šlabikára a podobne.
Každý deň poobede od štvrtej do šiestej sme s vychovávateľmi chodievali do triedy za účelom robiť si úlohy. Kto niečo nevedel, vychovávateľ alebo spolužiak poradil. Aj nahlas sme museli čítať každý určitý odstavec, neskôr cvičné diktáty a podobne.
Chodievali sme aj na výlety najme na takú chatu pri Levoči na guľáš, ktorý robili naši súdruhovia a súdružky, neskôr samozrejme učitelia. Musím povedať, že lepší guľáš som nejedla a možno už ani nebudem. Boli tam rôzne súťaže, boli sme tam celý deň a opekali sme. Ale keď sme boli ešte malí mali sme povinné branné cvičenia, to boa haluz to som neznášala aj plynovú masku sme mali, keby sa niečo stalo, aj sme trénovali útek do úkrytu v suteréne, keby bol vyhlásený nejaký poplach. Veď si pamätám, že jeden chalan nám raz povedal, že na druhý deň začne vojna a jasné, že som uverila a bála som sa a to popritom len Husain „úradoval“ v perskom zálive.
Neskôr sme chodievali aj do školy prírody aj na týždeň, bolo tam fajn, ale aj tam sme sa učili, akurát sme mali kreatívnejšie predmety a neučili sme sa tak veľa.
Mávali sme aj rôzne besedy, či súťaže najme 13 novembra, kedy sa oslavuje celosvetový deň nevidiacich.
Ešte za socializmu sa robil zber gaštanov, papiera, boli rôzne brigády, pamätám si na pracovné soboty a delili sa rôzne funkcie ako predsedníčka a podpredsedníčka triedy kultúrna a zberová referentka a podobne.
Aký bol systém na druhom stupni v ďalšom článku. Bol v mnohom podobný, ale predsa druhý stupeň je druhý stupeň.
