Život na internáte po prechode na druhý stupeň sa zmenil. Predsa sme už boli veľké dievčatá a chlapci aj ten život a aktivity sa trochu zmenili. Je síce pravdou, že v období, keď som bola piatačka a šiestačka sme ešte bývali vo „veľkých halách“, ale po prázdninách pri nástupe do siedmeho ročníka sme sa dočkali obrovského prekvapenia a to krásneho zrekonštruovaného oddelenia, kde boli útulné izby, v ktorých spalo najviac štyri dievčat a to som ja mala šťastie, bývala som len s mojou naj kamarátkou. Boli to krásne časy, neskutočné súkromie, o ktorom sa nám predtým len mohlo snívať.
Táto nadstavba mala dve poschodia, kde boli izby, dve kúpeľne, sprchy kuchynka aj miestnosť, kde bol televízor. Celé to bolo z dreva, len jednu chybu to malo a to strmé a točiace schody, ktoré tak neznášam a nie som si istá, či takéto schody sú celkom vhodné pre takýchto ľudí, hoc my zvládneme aj nemožné, no ako prekážka to určite je.
Ráno sa vstávalo do školy, ale poniektorí, ak sme tak mali určené sme vstávali skoro ráno na cvičenie na klavír. Museli sme chodiť do tried a precvičovať si etudy do umeleckej školy, avšak niektorí sme to mali skoro ráno, iní poobede alebo večer. Ale ak nebolo to, tak sme vstávali na športové hry (len tí, čo sme sa prihlásili), často som to ľutovala, prečo ja také športové drevo, „ktoré tak šport miluje“ sa prihlásilo, ale chodili sme cvičiť, ba dokonca behávať na štadión už o pol šiestej, to bola drezúra, ale pamätám, že raz tam bol takí mladí praktikant, ktorý rád srandoval a povedal mi: „Julka rýchlo bež, Košice horia, Košice do toho“, tak vtedy sa mi snáď aj chcelo tak skoro vstávať lebo aspoň bola sranda.
Po týchto náročných aktivitách sme šli na raňajky, niekedy skvelé, inokedy už menej skvelé, tak ostali prázdne žalúdky a nevyživený mozog v školskej lavici, čo sa veru niekedy aj prejavilo.
Potom nasledovala škola, ale o tom budem písať osobitne, neskôr sme šli na obed a potom sme mali chvíľku voľna, ak sme nešli na ten trápny dvor pri škole, čo sa často stávalo. On bol kedysi pekný, ale pre teenagerov už asi nebol taký atraktívny a niektoré deti boli také „šikovné“, že tam poničili, čo sa dalo. Ak to nebol dvor s ihriskom, tak sme šli do mesta si niečo kúpiť. Veľmi často sme chodievali na zmrzlinu alebo do cukrárne. Sem-tam sme chodievali aj na Mariánsku horu, je to také pútnicke miesto, kde je aj kaplnka. Šli sme peši, ale v lete bolo ťažko do kopca šľapať.
Samozrejme poobede boli krúžky ako som spomínala už minule, učili sme sa variť, samoobslužné aktivity, mali sme jogu so psychologičkou (ja som dosť veriaci človek, ale aj dodnes si stojím za názorom, že joga a tie relaxačné cvičenia boli super). Často som zaspala a psychologička ma musela budiť, ale tak veľmi ma to upokojovalo a po pätnástich minútach spánku som sa zobudila svieža, plná sily, len tá realita do nej sa mi už nechcelo. Chcela som ostať v snoch a predstavách.
Mali sme aj tie športové hry, ktoré som už na začiatku spomínala, čo sa mi aj ráno tak nechcelo vstávať, bolo to len vo štvrtok poobede dve hodiny, ale toto krátke chodenie na športové hry sa mi „odmenilo“ týždňovým pobytom v Nemeckom Straubingu, kde som nezískala ani jednu cenu.
Potom sme si robili domáce úlohy v triedach, kameňom úrazu bola matematika, často toho bolo veľa najme v deviatom ročníku pred skúškami. Počas úloh, ale aj poobede sme sa striedali na hodinách klavíra alebo iného nástroja (najčastejšie však klavíra). Chodila som tam rada, učiteľ bol tiež nevidiaci a chodil tam tiež do školy. Bola s ním sranda, keď som sa nepripravila na hodinu, snažila som sa ho ukecať a niekedy to vyšlo na celú hodinu, pričom len stihol skonštatovať: „to je už toľko hodín? Nič sme nestihli, ale na budúce“. Mám možno to šťastie, že hoc už dobre neviem hrať, ale mám absolutný hudobný sluch, ktorým som sa sem-tam riadila a neučila som sa z nôt, čo sa niekedy prejavilo na prstoklade a učiteľ mi hovorieval, že mi zoberie noty a budem hrať úplne niečo iné, čo ostatní. Škoda, že to neurobil, aspoň by som bola sama na celej škole, čo by hrala niečo iné, možno výnimočné. Raz som nehrala tiež lebo som si „zničila“ prst na ruke, takýto sadomasochistický zvyk mi ostal ešte dodnes, že keď mám záder, tak to zvyknem dokončiť, ale stáva sa to už menej krát, no vtedy mi takáto „nehoda“ vyhovovala.
Po večeri bol program voľný, len dvakrát týždenne sme mali spevácky zbor. Chodili sme po rôznych vystúpeniach (najďalej to bolo Brno), dokonca sme aj v roku 1996 vydali cédečko s koledami.
Musím povedať, že priateľstvá s chlapcami vo vyžších ročníkoch sa stali tŕňom v oku niektorých vychovávateliek, ba jedna staršia vlastne dve nás aj sledovali. Jednu sme za to volali Miranda, (ak by niekto nevedel Miranda bola stará pani z dávnej tele novely Manuely), čo vtedy chodila. Naozaj sa tak správala. Často som za sebou počula jej kroky. Dobre sme vedeli, že nás sleduje, ale takých tam bolo viac. Tam sa o všetkom vedelo, kto s kým sa rozprával a tak, boli to nesmierne klebety, ktoré často ubližovali a človek sa potom cítil vinný a pritom nič nespravil. Internát však bol taký, žiaľ s krutými narážkami. Môžem to aj takto povedať, či sa to už bude niekomu páčiť alebo nie, ale pravda sa zle počúva a nie všetko je tip-top. Dodnes ma niektoré slová našich nadriadených bolia, i keď to už majú odpustené. Spomínam si, že som hovorila, že Levoču nemám rada a dodnes je to pravda, ale jedna pani zas evidentne neznáša moje rodisko Košice. Stále hovorila, koľko je tam Maďarov, že bola v Košiciach a tam samý Maďar. Akoby som ja za to mohla. a raz mi povedala: „veď nemusíš bývať v Levoči, my ťa tu ajtak nechceme, bývaj si v tých maďarských Košiciach“ tak to ma dosť mrzelo. Ale bolo vidno, že je naštvaná, že by som sa tam po čase nepresťahovala, hoc sa hovorí nikdy nehovor nikdy. Ja napr. po maďarsky neviem ani slovo a aj keby, tak čo.
Ale takýchto konfliktov so staršími bolo kopu, či už kvôli jedlu alebo oveľa horším veciam. Raz ma jedno dievča tak podrazilo (dodnes neviem, kto to bol), že som sa s vychovávateľkou nerozprávala hádam aj mesiac, no dnes by som to riešila inak. Asi som sa nezachovala voči nej celkom fér, lebo žalovať niekomu asi nie je pekné, hoc to, čo som povedala bola pravda. Ale teraz už viem, že sa to nevyplatilo. Au triednej sme potom z toho všetci mali problém. Tá keď sa urazila, nepopustila a správala sa nesmierne kruto a dala nám to pocítiť.
Škoda, že nemôžem napísať ako to bolo počas víkendov, lebo som tam vtedy nebývala a mala som to šťastie, že som mohla chodievať domov, len párkrát som tam bola a myslím, že na jednej strane tam cez tie víkendy bolo najlepšie. Program voľný, každý si robil čo chcel, hoc sa chodilo aj vonku a v nedeľu kto chcel zašiel do kostola.
neskôr som mala možnosť odísť do Košíc, lebo tam už boli a sú možnosti, ale pre pár priateľov som to nespravila a teraz i napriek tomu zlému, čo tam bolo som hrdá, že nezvíťazila sebeckosť, ale obeta, lebo mnohí tak spravili, že odišli do Košíc alebo Bratislavy, avšak treba chápať aj ich, pretože to mali bližšie k domovu a byť bez rodičov na internáte až do nejakých prázdnin nebola sranda. Ale všetko má svoje plusy a mínusy. Taký je život a treba ho tak vnímať. Zurčitého hľadiska som rada, že som bola na internáte už od 5 rokov života. Naučila som sa byť viac samostatná, čo by bolo doma stereotypom, ale o výhodách a nevýhodách ako to vidím ja napíšem neskôr, hoc niektorí majú na to iný názor, ale skúsime si to objektívne rozobrať.
Na budúce napíšem niečo o škole a skúsim podrobnejšie opísať, aké sme mali a máme kompenzačné pomôcky.
Musím povedať, že ma internát naučil väčšej samostatnosti
