Mal som sedemnásť, cítil som sana dvadsať a vyzeral tak na štrnásť. Psychický vývin na úrovnidesaťročného dieťaťa a takto, v dobrom vekovom priemere všetkýchmojich pocitov som sa akýsi stratený ocitol v neznámom prostredí s jedným-dvoma kamarátmi a obrovskou bandou ľudí skákajúcich v rytme hudby. Neznámetváre sa mi mihali pred očami, mal som sám zo seba trochu strach, nedostal somsa poriadne von veľmi často a tak, keď už mi bolo dovolené, chcel som siporiadne užiť.
Pravdažepadlo pár poldecákov a v dobrej náladičke mi už ľudia nepripadalicudzí, ale skoro ako bratia. Každé prsia mi pripadali veľké, každá baba pekná. A potomodrazu prišla- mal som pocit, že krajšia baba sa ešte nikdy neocitla v mojejblízkosti na menej ako 10metrov a to som rátal aj tie televízne. Usmievala saa potmehúdskym pohľadom si ma prezerala. Cítil som každý jej pichľavýpohľad, asi šesťkrát mi prebehlo hlavou, koľko mám vyrážok a či mi náhodounepáchne z úst.
Prehadzujúcsi ofinu zo strany na stranu sa mi predstavila ako Magda. Od prvej chvíle sommal chuť hladkať ju po jej dlhých čiernych vlasoch, pritiahnuť ju k sebe a robiťs ňou veľkú kopu vecí, ktoré som predtým ešte nikdy nerobil. Ten pocit sompoznal z dospievania, ale odrazu tu niekto bol, bola tu možnosť a bolatu tá túžba.
Obkecávanienetrvalo dlho- chcela to ona a ja by som bol riadny idiot, keby somnesúhlasil, v nohaviciach mi vyhrávali hotové ódy na ženskú krásu a jasom sa natešený tešil na pokračovanie tejto zaujímavej noci.
S výhovorkouže „chceme ísť na čerstvý vzduch“ sme sa teda vzdialili od jej kamarátov, ktorínás tak či tak ignorovali a v hlave sme mali len jedinú myšlienku. Hlavnouotázkou však ostávalo- KDE? Keď na to dnes spomínam, príde mi to patetické-dvaja násťroční čo sa bezradne obzerajú okolo seba a hľadajú miesto „kde bymohli“.
Prechádzkatrvala polhodiny, keď sme zablúdili do lesa a mňa až zabolel chrbát pripredstave, že by som si mal ľahnúť do toho ihličia. Bol som mladý a hlúpy,no pud sebazáchovy vo mne ostával a tak sme po prechádzke lesom napokon narazilina akýsi posed, ktorý vyzeral celkom prijateľne. Akoby sme sa sami so sebouhrali povedali sme si, že chceme vidieť „ten výhľad“ a vybrali sme sahore.
Zbehlosa to rýchlo. Dievča to bolo skúsené- vedelo, čo chce. Istotu malo, kondómytiež a tak sme po pár minútach už išli rovno na vec. Jazykom mi behala pozuboch, myšlienky, že sú krivé ma vtedy ani nenapadli (ju ale asi hej).
Nabudenýako vzrušený domáci psík som si teda ľahol nad svoju „obeť“ a prvý razsom... to.... zasunul :). Vzrušený výkrik prerušili zvuky padajúceho dreva akosme skoro zbúrali celú tú lesnú posedovú nádheru. V správnom opojení smeale pravdaže nič nepočuli a nič nevnímali a tak sme pokračovali v tejtoneorganizovanej činnosti ďalej.
Potroch minútach som cítil, že sa zem podo mnou trasie a mal som miernepodozrenie, že to nebolo len od toho veľkého vzrušenia. Pamätám si ten okamihskoro presne, ten smrad cigariet z jej vlasov (nie, nie, žiadna romantickávôňa), to, ako sa mi od zimy robili fľaky na zadku a ako som nechcel ničlen to už konečne skončiť. Akoby sme si čítali myšlienky, vedeli sme obaja, žesme sa pomýlili a tak nech to rýchlo skončí.
S poslednýmafektovaným výkrikom prišiel aj vôbec nepredstieraný pád. A to z výšky.Drevená stavbička nevydržala toľký nápor pohybu mladých tiel nezmyselne sapohybujúcich v rytme svojej túžby.
Malsom pocit, že sa v tej chvíli prepadnem pod čiernu zem a už nikdy v životesa spod nej nevyhrabem. Ležal som na zemi presne v tom nepríjemnevyzerajúcom ihličí, všade ma pichalo, pod rukami som cítil neuveriteľnú bolesťa Magdu som nikde nevidel. Priznám sa, ani som ju vidieť nechcel.
Pozeralsom sa na trosky našej činnosti a odrazu akoby sa vo mne ozvala všetkahanba sveta. Nielenže to nedopadlo tak, ako som chcel, ale ešte som aj celýšpinavý a polomokrý, nahý a neschopný pohybu. Navyše som nemal veľkúpredstavu o tom, ako sme sa sem dostali.
Magdasa čudnými pohybmi pozbierala zo zeme a kričala, že ju bolí koleno. Nevnímalsom ju, mal som dosť práce s tým, aby som zvládal bolestivé nádychy a výdychy.
Anineviem ako som sa obliekol a dorazil kamsi do neznáma, odkiaľ ma odviezlasanitka. Dve zlomené rebrá a štyri stehy pod bradou ma mátajú pritrapasoch dodnes. Až v nemocnici som si všimol, že nemám ponožky (a anispodné prádlo) a všimla si to aj mama, keď si ma ustráchane ťahala domov. Alenepovedala nič, myslím, že tušila, že trapasov mi navtedy stačilo...
