Pamätám si naseba, keď som bol pubertiak. Skutočne ľutujem všetkých, ktorý to so mnou museliznášať. Bol som taký istý, ako väčšina chlapcov dnes- malý, nadržaný, fyzickyaj psychicky mierne pozadu, zato so štipľavými poznámkami a sexuálnymi narážkamisom mohol vyhrávať súťaže.
Vtedy som si myslel,že na to dievčatá letia. Že keď budem pohadzovať ofinou a chrliť zo seba takmerhmatateľné kopy feromónov, tak ma ktorási vezme do kríčkov, pomiluje, následne veľmivďačne odíde a nikdy sa mi už neozve, aby dala šancu kamarátkam :).
Mýlil som sa,to je jasné hádam všetkým (hoci niektorí ľudia žijú v podobných predstaváchaj po tridsiatke). No a od života v omyle je už hádam horšie iba stretávaťsa s ním každý deň. Domnieval som sa, aký som úžasný so svojimpriemerom... vo všetkom.
Mal sompriemerné známky, priemerné záľuby, mal som účes ako väčšina a aj v názorochsom šiel s davom. „Ten dole“ sa niekedy zdal až mierne podpriemerný, ale o tomsom zanovito mlčal a radšej cikal v kabínkach.
Pamätám sa, dokoľkých príšerných situácií ma dostala moja namyslenosť a úbohosť. Celých osemrokov som bol nesmierne patetický malý idiot. Sebakritika? Kdeže! Objektivita,konečná...
Mám v živejpamäti kopu okamihov, ktoré hádam rozpovedám inokedy, ale najlepšie (anajsvetlejšie) si spomínam na dva momenty.
Mal som vtedyosemnásť, práve sa mi (konečne) vyhladila pleť a spoznal som, že štýl nieje všetko (no predsa stále veľa:). Neuveriteľne som žral jednu babu. Mal sompocit, že som Pavlovov testovací pes, keď išla okolo, lebo sliny zo mňa tiekliprúdom.
Boli sme na voľajakejstupídnej školskej akcii, všetci znudení a ja som využil príležitosť a „opaľoval“ju svojim šarmom. Stále mi nejde do hlavy, ako mi podľahla. S odstupom časusa nemožnosť môjho správania dá prirovnať iba ku krájaniu paradajok holiacimstrojčekom. Ale predsa sa akosi dala presvedčiť a po dlhom čase som siznova „užil“. Tento krát bez trapasov, len s tým nepríjemným pocitom nakonci... aby už konečne vypadla.
Teraz to zniehnusne a veruže to aj hnusné bolo, lenže som si nijako nemohol pomôcť. Vonkajšiakrása nebola všetko- pri bozkávaní ma celého slinila a rozprávať sa s ňoudalo jedine o počasí aj to len vtedy, keď bolo slnečno. Možno nikdyneprídem na to, o čo v živote naozaj ide, no vtedy som si uvedomil, o čov živote nejde. Akoby mi ktosi zapálil v hlave lampu. A ak toskutočne ktosi bol, prosím, viac ju nezhasínajte :).
Druhý moment,ktorý sa však pre mňa stal významným až mnoho, mnoho rokov neskôr bol výrokmôjho otca. Prichytil ma vtedy síce fajčiť, no hodí sa do každej životnejsituácie: „Keď zmúdrieš, uľaví sa ti.“.
Dnes sa na takýchako ja smejem. Ale iba potichu, zranené chlapčenské ego sa neraz dokáže odhodlanepobiť a pri tom si veľmi ublížiť...
