Áno, samozrejme že nechodievam behať. Veď sa na mňa pozrite. Priznávam, že mám milenku. Moja žena však o ničom nevedela, a toho dňa, teda, chcem povedať dnes som sa u nej, teda chcem povedať u svojej milenky, mal zastaviť na pohár vína, teda chcem povedať.. Ale predsa som jej, teda svojej žene nechal ráno na chladničke správu, musela ju vidieť a čítať. Pozrite sa, tu leží. V koši. Určite ju čítala. "Prídem o šiestej, pôjdem si zabehať. Milujem ťa. Ahoj".
Na hodinách ukazovalo asi pol šiestej, i keď tie hodiny vždy ukazujú zle. V skutočnosti mohlo byť okolo piatej, lebo ľudia sa práve schádzali do kostola. Šiel som z práce, teda viete z kade, a vypadalo to na bežný deň. Cestou som svojej žene kúpil flašu vína, a plánoval som ju hneď otvoriť a naliať aby si nevšimla že som v práci, teda viete kde, pil víno. Pozrite sa , tu leží. Na zemi. Ročník 2003. Dostal som k nemu aj tú takú taštičku z papiera, isto viete akú myslím. Bol som už skoro doma, keď ma napadlo že svoju ženu prekvapím. Nezazvonil som ako zvyčajne. Áno, nosievam klúče, ale bežne zazvoním na spodný zvonček pri vchode. Nečakám na odpoveď, a ani ona nečaká na otázku. Obaja vieme o čo ide a hneď mi otvorí vchodové dvere. Častokrát, keď výjdem výťahom na 7. poschodie kde bývam, častokrát mi aj dvere od bytu sama otvorí a tak ani nespozoruje keď si zabudnem klúče v práci, teda, viete kde.
Ako vravím, bol som už takmer doma. Tentokrát som svoju ženu chcel prekvapiť, a nezazvonil som. Otvoril som si vchod, privolal výťah. Vo výťahu som sa v zrkadle skontroloval, či som upravený, teda či nemám rúž na sebe. Nasadil si obrúčku a úsmev na tvár, vystúpil a otvoril si bytové dvere.
Áno, pán vyšetrovateľ, priznávam že som zabil svoju ženu. Šok, flaša, krik, hlava, úder, sklo, víno, krv, ticho. Pozrite sa, tu leží. Vrátil som sa z práce, teda chcem povedať z behania, teda chcem povedať od svojej milenky, a ona tu mala iného. Čo som mal robiť? Nechcel som ju zabiť, iba jej ublížiť. Nemala ma podvádzať! A čo sa stalo s ním? Pozrite sa, tu leží.
