"Mami, pozri sa!" oslovovalo malé dievčatko svoju matku. Mohla mať asi tak päť rokov, a v rukách držalo svoje prasiatko. Teda, poviem vám, z tohto dievčatka priam žiarila radosť. Ale aby som vás uviedol do deja, volám sa André, som francúzky dôstojník v zálohe, a práve som bol povolaný do služby. Píše sa rok 1928 a vlak v ktorom sedím si to ženie na juh k španielským hraniciam. Cestujem civilným vlakom až do Montpellier, kde sa pripojím k svojej jednotke. So mnou je tu mladá žena so svojou dcérou, ktorá v rukách drží hlinenú pokladničku v tvare prasiatka.
"Mami, aha ako sa usmieva". Dievčatko znova požadovalo matkynu pozornosť. Stále sa smialo, a ukazovalo svoje riedke zúbky. Vo vlasoch malo dve stuhy. Žlté. Aj jej šatičky boli živých farieb, a chvíľku mi toto dievčatko pripadalo akoby ju na zem zoslala Freyja, starogermánska bohyňa krásy a lásky. Mať tak jej problémy, a nemyslieť na vojnu, pomyslel som si.
Matka sa pozrela na dcéru, a opätovala jej úsmev. "Vieš čo je na tvojom prasiatku najkrajšie?" spýtala sa svojej dcérky. Očividne ju táto otázka zaskočila, chvíľku si svoje prasiatko prezerala a potom odpovedala "že sa usmieva?". "Presne tak Marion". Marion sa volala, mohlo ma to hneď napadnúť. Teraz som si už istý že pochádza od bohov. "Presne tak Marion, dokonca sa usmieva, aj keď mu nehádžeš žiadne peniaze" pokračovala v odpovedi. Pozerali na seba a usmievali sa.
Sedel som s nimi v kupé vlaku. Bol som ticho, a pozeral sa von oknom. Až keď ukončili svoj rozhovor, zbadal som sa, že sa usmievam tiež.
