Aryaduta Hotel. Taký päť hviezdičkový. Rozumej od záchodu až po zapečatené okná klimatizovaný, kde je všetko na karty, ktoré možno použiť aj vo výťahu avšak len na svoje vlastné poschodie nevediac kde môžu byť požiarne schody (prvý encounter s moslimskou krajinou? Možno...). Inými slovami a v skratke pevnosť, ktorá má podobnú funkciu ako egyptské či tunisské päťhviezdičkové hotely kam Slováci radi chodia vydolovať izbu s výhľadom na stavenisko ďalšieho hotela, opojení free of charge chľastom tesne pred jeho vyhodením. Funkcia je všade podobná hoc niekde možno menej intenzívne viditeľná: Presmerovať myseľ turistu a zabrániť tak prípadným kacírskym myšlienkam opustiť hniezdo symbolizujúce slovo „dovolenka“ a vytratiť sa do ulice, kde môže číhať „jedlo na ulici“, žobráci, zlodeji, uchyláci, slnko, dážď..tma. Tu to nevyzerá byť na inú funkciu.
Izba na 6-tom poschodí. Výhľad má takpovediac obchodného ducha. V ďialke sa črtajú bezpočetné mrakodrapy a biznis centrá jedného z najväčších miest na svete. Svet čísiel, štatistík, rýchleho občerstvenia, značiek a klimatizovaných priestorov pre prípadný brainstorming. Na opačnom konci hotela je zas bazén, za ktorého múrmi sa rozkladá rieka plná odpadkov, potkanov, chorôb a beznádeje lemovaná chatrčami pozbíjanými z toho čo príroda a ulice dali. Svet každodenného náreku, depresie, vzdialenosti od domova a naťahovania rukou za lepším životom. Pomyselná hranica existuje na povrchu tmavého skla klimatizovaného auta.
Sme v Jakarte.
Čakajú nás dve rána, dve noci, dve žúrky a spoločné zdieľanie cezhraničných rozsiahlych zásob slovenského a maďarského alkoholu v moslimskej krajine. Ranné budenie cez telefón, ktorý nemožno vypnúť je spojené so zistením, že tropická opica má horkú príchuť vysokej kvality. Hlava spoznáva nové nečakané psycho zážitky. Dávam aspirín, zaberá ten druhý. Môj spolubývajúci Jožka, tož echt Moravák si dáva ranný nevinný strečing a odoberá sa na uvítací seminár. Ten je ešte menej nápaditejší ako pologýčové chodby hotela a ja asi nebudem až taký správny all-inclusive Slovák, a tak sa s kamoškou pod zámienkou nákupu (samozrejme piva) vydávame do ulíc deviateho najľudnatejšieho mesta sveta. Vydávame je však prisilné slovo. Hranica medzi pevnosťou hotel a ulicami mesta je jasne daná. Rozdiel môže byť tak 20 stupňov? Anyway, zisťujeme, že poludňajšie tropické slnko a kombinácia smogu z nekonečného prúdu motoriek spôsobujú akési veľmi nepríjemné šteklenie v krku už po krátke chvíli. Dobojované. Ubehlo možno 20 možno menej minút a prechádzame cez pomyselnú hranicu bezpečného sveta do inej dimenzie trópov. Ironický úsmev recepčného, karta, výťah, karta a výhľad s obchodným duchom. A sakra.
Neskôr sa dozvedám, že len úplného cvoka napadne chodiť po Jakarte pešo a počas poludnia. Nevadí. Aspoň to pivo sa na mňa šibalsky usmieva zo stolíka. Sadám teda na posteľ a otváram si prvé s výhľadom na obchodného ducha. Sledujem ako sa motorky v milimetroch od seba zipsujú na križovatke oproti a snažím sa zachytiť čo som vlastne videl. Po piatich minútach čakania sa internet rozhodol otvoriť wikipédiu. Zaujal ma turizmus. Čítam: „Centrum Jakarty, centrálna Jakarta, je jedno z vhodných miest na ubytovanie počas návštevy Jakarty. Nachádza sa tu dostatok hotelov, reštaurácií, barov a nákupných centier.“ Začínam chápať významu slova vhodný a nerozumiem slovu „návšteva“. Ono to naozaj spadá do kategórie „vyzerám dobre na fotkách“.
Čo je teda vlastne Jakarta? Úprimné povedané, vôbec netuším. Mesto „System Error“ ako ho nazval môj indonézsky kamarát nemá jednotnú uchopiteľnú tvár. Tá vizuálna je pomerne jednoduchá. Tá iná nestačí na pohľad z autobusu. Ako kamoš raz prehodil: pri slove Jakarta sa nepoužíva veta „žijem tu“ ale „musím tu žiť“. Tu by som mohol skončiť lebo moja myseľ je zjavne plná negatívnych odporúčaní typu „čo si šibnutý? do takej stoky von? Tam nič nie je! Okradnú ťa!", ktorou vás bohato zásobia ľudia bez ohľadu na to či tá ich myseľ je otvorená alebo nie. Obmedzím sa však aspoň na pár čisto vizuálnych postrehov, ktoré som zachytil po ceste doslova „z vlaku“ (pardon z autobusu) cestou na letisko.
Špinavé a chaotické ulice plné žobrákov a motoriek s anonymnými jazdcami, ktorí svojú identitu skrývajú pod tmavú prilbu a neustále zúrivé trúbenie. Luxusné autá v neviditeľnom boji s hlučnými tuk-tukmi. Gýčové výškovky s grécko-rímskymi stĺpmi pri domci ochranky nájomníkov s výhľadom na špinavé kanály a stoky lemované nekončiacimi sa horami odpadkov, ktoré slúžia ako zásobáreň „proteínov“ pre potkany a ľudí na opačnom konci sociálneho stupňa vo vzájomnej krutej harmónii. Pipulky vracajúce sa z nákupného centra s novými obohacujúcimi zážitkami, ktoré majú mená ako Samsung, Garnier, Sony či Toyota a sklenné pohľady ludí, ktorí sledujú dianie z prítmia ich domca so strechou z plasťákov. Zeleň všade no parky žiadne. Nekončiace sa zápchy zúfalo preľudneného mesta bez metra. Bielo-červené trikolôry na každej druhej budove bez ohľadu na stavebný materiál. Počet zaujímavých historických pamiatok či vôbec zaujimavých stavieb nebezpečne blízko k nule. 18 miliónov obyvateľov stiesnených na nie veľkom priestore. Tropická horúčava násobená niekoľko krát oblakmi smogu. Pre niekoho každodenné peklo pre niekoho pohľad naň cez tie tmavé sklá klimatizovaného autíčka. Hra je rovnaká, pravidlá sú však zdá sa pre každého iné.
Takmer alfa-meditatívna hladina uvažovania je kruto prerušená kreolskou angličtinou šoféra autobusu.
-„Mister we at airport“.
Dopíjam vodu a výdávam sa von zisťovať stav svojej batožiny po takmer hodinovom shakeri. Smer Sumatra. Náš domov na rok...
"Slávnostne otvárajú dvere môjho "európskeho apartmánu" (ako ho kamoš nazval). Usmejem sa na kamoša aj na európsky apartmán a pozorujúc dieru v sadrokartónovej stene sa nám zrazu stretnú oči. Zíza na mňa nielen on, ale aj ďalších jeho desať podobne veľkých kamarátov. V tej chvíli ma napáda jedina myšlienka: Slovo "šváb" nemôže súperiť so slovom "cockroach", aby vystihlo odpor aký tento hmyz v človeku pri pohľade naň budí hocako je vraj neškodný. Kamoš vidiac môj znechutený pohľad berie okamžite do ruky Baygon...
Dočítate sa v pokračovaní s názvom Sumatra Calling (už čoskoro ;)
Fotogaléria (fotky sa po kliknutí zväčšia)
