Som blodínka

V pondelok sa mi podarilo úžasné číslo. Mala som si kúpiť električenku, ale samozrejme som si zabudla doklady. A v nich električenku...Nadávala som a mamka zalamovala rukami. Tak som si musela kúpiť lístok. Ako tak čakám na autobus, prihrnie sa nejaký. V čísle mal číslo 8. Jásné, to je ten môj. Nastúpim a spokojne sa veziem. Keď tu zrazu autobus prešiel do úplne ľavého pruhu a odbočil medzi domy. Oči mi skoro vyliezli z jamôk. Vôbec som tu časť nepoznala, nevedela som kade ísť. A ten môj úžasný orientačný zmysel! Mobilom som zavolala mame a s plačom na krajíčku referovala moju situáciu. Musela navigovať na ďalšiu zástavku. Škola sa mi začínala o chvíločku a aj som trčala v nejakej časti Bratislavy. Musím to ale uviesť na pravú mieru. Ja totiž do školy chodím električkou, v autobusoch sa nevyznám. Šťastlivo som našla zástavku a bez ujmy na zdraví sa dopravila do školy. Doma ma sestra vítala s otázkou, že ako sa má naša dezorientovaná.Nabudúce sa stratím niekde inde..Čo takto Rača? :)