"Zapni mi už tú Estimíru." volala si na mňa z úzkej chodby. Tou Estimírou si mala na mysľi Esmereldu, tvoju najobľúbenejšú telenovelu. Ešte dnes vyjedám zavárané hrušky zo stromu, čo ti rástol v záhrade. Ruže v tvojej záhrade voňali omamne a tvoje ruky ďatelinou, čo si trhala pre zajačiky.Naše prechádky po starom zarastenom štadióne si budem pamätať do smrti. Aj tú pestrú šatku na tvojej hlave a paličku, tvoju vernú pomocníčku. Úsmev na tvári mi vyčarí spomienka na knísavú chôdzu tučniačika a nežné modré oči.Často si spomínala smrť a my sme len odmietavo krútili hlavou. No raz prišla, nečakane a bez zaklopania. Ale ty si sa nevzdala, bojovala si. Zubami, nechtami si sa držala priepaste. Keď ti dochádzali sily, volala si nás. Holubičky moje, kde ste? Ale ja som neprišla. Neprišla som sa rozlúčiť. Odišla si.Možno chodí do neba internetová pošta.
13. apr 2005 o 12:21
Páči sa: 0x
Prečítané: 225x
Chodí do neba internetová pošta?
V nose cítim tú nádhernú vôňu a v ústach sladkú chuť. Tuším si tam dala aj hrozienka. Milovala som tvoje koláčiky a zásuvku plnú sladkostí. A tvoj malý bytík voňal tak zvláštne. Nie stuchlinou starých bytov, ale časom, mentolovými cukríkmi, kvetmi, Vianocami a tebou samou.
Terézia Mišovičová
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
