Zomrel...

Druhého apríla som bola znovu po roku v kostole. Pomodliť sa za pápeža. V kostole so mnou sedel ešte jeden pán v hnedej bunde a stará babička. Muž bol v tvári taký zronený, pripomenul mi muža, ktorého ukazovali v televízii krátko po tom, ako sa celý svet dozvedel, že pápež zomrel. Ten muž plakal. Ja som sa vyplakala v kútiku mojej tichej izby. Celý piatkový večer mi v hlave rezonovala veta: Is dead..is dead...is dead. A chvíľku na to Vatikán všetko poprel. Ľudia sa modlili a plakali, Rím sa topil v slzách. V slzách úľavy, nádeje, že ešte nie je všetko stratené. Možno nejaký zázrak. Nič.Kamarátka sa rozhorčovala, že vraj prečo ho Boh nechá tak dlho trpieť?! Myslím, že mnoho ľudí si kladlo rovnakú otázku. V sobotu sa všetko rozhodlo. Znovu slzy, modlitby, prosby. Až nastal koniec. Všade ticho, tma a smútok. Zvony na celom svete sa rozozvučali, dávali na známosť, že zomrel. Modlime sa.Týmto skladám úctu pápežovi Jánovi Pavlovi II.