Jeho pohľad spočinul na kytici červených, až bordových ruží. Boli tam kde ich položil. Čakali na kraji komody aby si ich tam vyzdvihol cestou ku dverám. Zhlboka sa nadýchol aby tak prekonal nervozitu, ktorá každou chvíľou narastala. Pritom mu do nosa udrela vôňa, ani nie sladká, ani korenistá. Bola to príjemná zmes vanilky, škorice a jeho kolínskej. Premýšľal čo by ešte mohol vylepšiť. Nebolo čo. A keby aj bolo, nemal by už možnosť. Ozval sa totižto zvuk tak známy. Zvonček. Tak vedela zvoniť len ona. Nevedel ako to robí, ale vždy zvonila inak ako všetci ostatní. Vstal. Vybral sa jej otvoriť. Vzal kvety, privoňal k nim a pobral sa ďalej. Prišiel až ku dverám. Ešte predtým naposledy pozrel do zrkadla. Zamračil sa. Napriek všetkej snahe, sa našlo pár dezertérov v radách jeho vlasov, ktorí sa odmietali podriadiť väčšine a tvrdohlavo si trvali na svojom pôvodnom smere rastu. Vzdal márny boj s nimi, položil ruku na kľučku, posledný raz sa zhlboka nadýchol a otvoril. Stratil reč. Stála tam a bola tak krásna. Vždy bola pre neho úžasná, ale dnes pri pohľade na ňu stratil reč. Mala na sebe červené šaty, ktoré jej odhaľovali ramená jemne zakryté krásnymi, husté vlasmi. Zároveň tiež zvýraznili jej už beztak dokonalé krivky. Jeho však najviac upútal jej úsmev. Smiala sa. Od lesku na perách sa jej odrážalo svetlo sviečok. On však zbadal krajší úsmev. Mala ho v očiach. To na nej miloval. Ten pohľad. Také dve šibalské iskričky, ktoré u nej mohol zazrieť. Asi by sa na ňu takto dokázal pozerať celú večnosť keby ho nevytrhla zo snenia. „Aj ma pozveš ďalej?“ Nepovedala to s výčitkou, no napriek tomu on sa tak cítil. „Áno, prepáč. Nech sa páči“ Podstúpil aby mohla okolo neho prejsť. Ako vchádzala, zacítil jej parfum. Nevtieravý, ale predsa tam bol. „Ruže, pre ružu.“ „Sú nádherné. Ďakujem, to si nemusel.“ Vedel, že ruže miluje. Preto si ich neodpustil. „Ráčte slečna, tadiaľto.“ A naznačil aby prešla k stolu. Vybrala sa teda tým smerom. Okom znalca si premerala miestnosť, v ktorej sa ocitla. Úsmev prezrádzal, že sa jej tu páči. Podišla k stolu, usadila sa. On sa zatiaľ vybral do kuchyne, aby skontroloval či je všetko hotové. Vrátil sa. „Víno?“ „Vieš, že nepijem. A okrem toho vonku ma čaká môj štvorkolesový tátoš.“ Nalial teda len sebe. Kým v kuchyni spokojne bublala polievka, oni sa zhovárali. Načúvala jeho slovám a vyberaným spôsobom sa mu snažila poradiť, keď ju síce nenápadne, ale predsa žiadal o pomoc. Vedela, že by sa jej nespýtal priamo. Na to bol príliš hrdý. Radšej svoje problémy ukrýval za príbehy jeho kamarátov, alebo ľudí, ktorých nemohla poznať. Ale podceňoval ju. Odhalila jeho snahu ostať inkognito. A možno to aj vedel. Možno bol rád, že v skutočnosti tuší to, že reč je stále o ňom. Vždy bol rád stredobodom pozornosti. Ale pred ňou sa nechcel ukázať ako slaboch, ktorý nevie ako sa zo súžení dostať. Vedel to. Len potreboval počuť názor aj niekoho iného. Niekoho ako bola ona. Vtipná, inteligentná, krásna. Vždy sa tešil na ich stretnutie, na čas strávený v jej prítomnosti. Dodávala mu silu, odvahu a chuť žiť ďalej. Žiť pre zajtrajšok. Možno pre ďalšie chvíle, kedy bude s ňou. Sedel teraz oproti nej a v duši aj na perách mal jemný úsmev. Tešil sa. Radosť ktorú zažíval ho napĺňala šťastím, aké zažíva malý chlapec keď dosiahne úspech. Večera prebehla podľa jeho plánov. Ona bola spokojná, chutilo jej, čo ho tešilo, nakoľko varil on sám. Presunuli sa do obývačky. Tu opäť podľahli čaru rozhovoru. Presedeli tak asi dve hodiny, keď sa zdvihla. „Odchádzaš?“ spýtal sa, a neskrýval pritom sklamanie v hlase. „Musím,“ povedala a pobrala sa k dverám. „Vieš, že ma čakajú. Je dôležité aby som tam bola.“ Nechcel aby odišla, ale musel ju nechať ísť. Odviedol ju až ku dverám, tam zastal. Smutné oči prezrádzali jeho sklamanie z toho, že príjemný večer sa končí. Objala ho. „Ďakujem“ Usmial sa. „Veď nie je za čo. U mňa máš dvere vždy otvorené.“ „Ja viem. Si najúžasnejší brat na svete. Mám ťa rada. Neviem čo by som si bez teba počala.“ Objal ju ešte pevnejšie a pritisol si ju k sebe. „Ja viem ségra. Ale ty si tiež úžasná.“ „Počkaj“, začala sa smiať. „Pokrčíš mi šaty... Nemôžem ísť predsa na ten večierok ako keby ma krava požula.“ „Čoby...“ A gestom, ktoré bolo pre nich tak typické sa rozlúčili.
