Celú, celučičkú noc. Teraz vyzerám ako malá mátoha :). Ráno som sa bála otvoriť okenice, chcela som oddialiť tú skazu mojim očiam. Buchot stále nikto nevypol, pridali sa trúbiace autá a rádio v kuchyni. Erik (domáci) už vstal, super, idem za ním, že čo budeme robiť, kde sa skryjeme, a vôbec máme dosť vody? Kľudne raňajkoval, ešte s plnými ústami mi poprial pekný deň. Hm, skryla som teda paniku. „Ideme do práce?“ nesmelo. „No a! Veď je pondelok!“ stále s plnou pusou. Pohľad na koniec sveta (vojnu som už vylúčila) som si dopriala až keď som musela... keď sme s Erikom vychádzali von.
Taká malá spúšť tam bola. Lešenie odvedľa zhodené na chodníku, zopár mopedov porozváľaných po ceste. Rozbitý výklad a spokojný Erik. „Zase prišla? Aspoň to tu trošku prefúkne!“ Reku prefúkne! Cítila som sa ako v nejakej groteske, keď človek odhodlane kráča proti silnému vetru a je stále na tom istom mieste. A to som mala sakra šťastie, lebo som mala ťažký batoh, nejaké knihy, fľaša s vodou ma zachránili pred spätným chodom (moja sestra by si zalietala). Stromy sa zúrivo kymácali a všetko novonadobudnuté lístie poletovalo spolu so smetím... to som bola zase ako v nejakej nintendo hre (stačí sa len uhýbať letiacim príšerkám a prežiješ!). A tie letiace objekty! Čo má krídla, všetko letí...madrac letí? Letí!
Bora, vetrisko ale strašidelnej sily (dnes namerali asi 170km/h). Mimoriadne obľúbené. Tersťania sú na neho hrdí asi viac ako na miestne futbalové družstvo (pozor! Taliani!). Sú mu vďační, že Terst nie je až taký zasmogený, že v lete ich ochladí, že ho inde nemajú. Jediný dnešný dnešný bonus Bory po prebdenej noci a strašidelných predstavách považujem pohľad na more. Tmavé (väčšinou je sivastej farby) a ako keby vrelo. Niečo nádherné.
Keď som vystúpila z auta (trošku mi bolo po tom slalome nevoľno) ma skoro odnieslo aj s dverami od auta. Erik sa len uškŕňal. „Čo nadávaš? Šak Bora je od vás, zo Slovenska! Z Karpát!“ No prosím...
