Celú cestu (čo je dobrá polhodinka) zvyknem pozorovať svet za oknom, rada sa tak pozerám. A aj viem, kedy vystúpiť, orientujem sa podľa jedného pekného domu. Ale teraz som si obzerala spolucestujúcich. Skoro všetci vytrvalo čumeli von oknom, niektorí podriemkávali, niektorí debatovali...
Môj oprotisediaci uprene pozeral na neutrálnu oblasť môjho batohu (mala som ho na kolenách) a celou silou sa snažil nezdvihnúť zrak. Chvíľku som aj čakala, že neodolá a pozrie sa na mňa... ale vydržal. A ja som sa chcela len na neho usmiať, nič viac. Možno by si myslel, že sa mi páči a že ho balím, ale bolo mi to jedno. Ja by som mala pocit nejakého ľudského tepla, či človečiny... a jemu by som tým úsmevom možno pocukrovala deň. No nič sa také nestalo. Ostala som verná oknu.
